Zháňam materiály na psychiatriu, niečo konkrétne o delíriu. Vypisujem žiadanku na rešerš. Sadám si za stôl, ktorý nie je určený čitateľom, zatiaľ čo si pracovník knižnice prezerá tie strašne vyzerajúce články.
Zrak mi padne na symetricky uložené perá, vyberám si to zlaté, vyzerá najlepšie.
Pri posledných riadkoch s dnešným dátumom a podpisom žiadateľa sa postavím zo stoličky, zadnou nohou ju odsuniem od seba, až mi nestojí v ceste, keď budem odchádzať. Zdvíham papier a zrak na obrys postavy, ktorá prechádza okolo.
Kráča veľmi pomaly, kríva na pravú nohu. Ako mrzák. Sleduje moje pootvorené pery a purpurový odtieň rúžu. Pohľady sa nám stretnú. Cítim zvláštny nepokoj, že sa sledujeme viac, ako je podľa spoločnosti povolené.
Nikdy som nevidela niečo podobné. Mrzák vyzerajúci ako niekto, koho by som si najradšej prisnila do snov a...... a neviem. Nevyvolával vo mne žiadne emócie, len nepokoj. Nepobozkala by som ho, i keď to bol typ, spĺňajúci moje kedysi dávno predstavy o chlapovi, ktorého keď stretnem, tak budem presne vedieť, že to je PRESNE ten, koho musím mať.
Estetický protiklad mňa. Vyzeral ako anjel. Ja ako démon. Svetlo verzus temnota.
Jeho blond vlasy, do mäsa zažierajúce sa modré oči. Na prvý pohľad iný. Na druhý pohľad iný. Na šesto šesťdesiaty šiesty pohľad iný.
Nerozprávala by som sa s ním, mala by som strach ho osloviť.
Iba by sme sedeli v prázdnej miestnosti na studenej betónovej podlahe, opierali sa chrbtami o stenu a sledovali jeden druhého.
Prešla som ku knihovníkovi, alebo ako sa tam tí ľudia vlastne volajú. Dala som mu do ruky moju žiadanku. Nevnímala som ho, na čo sa ma pýta, asi či mám čitateľský preukaz. Nemám nič. Snažila som sa zachytiť všetko z anglického rozhovoru od schodiska. Jasné. Kedy som stretla Slováka, ktorý by sa aspoň trochu podobal na neho ?
Otočila som sa bokom, aby som sa mohla obzrieť. Sledoval ma. Keď som sa odvrátila, jeho zrak ma pálil po celom tele.
Knihovník niečo mrmlal, no ja som ho prerušila poďakovaním sa a otočením sa ku schodisku.
Kráčala som tým najpomalejším krokom, len aby som si ešte vychutnala ten čas, keď je predo mnou a keď ho mám v zornom poli. Prechádzala som okolo neho, posledný pohľad od očí. Tak znepokojujúci. Cítila som, akoby som mala ťažké kroky. Každým krokom, ako okolo neho prechádzam sa cítim, akoby som neovládala svoje telo.
Dostala som zvláštny pocit, akoby som urobila niečo hriešne. Ako by som si tým posledným pohľadom provokatívne vychutnávala v raji jablko zo stromu hriechu.
To najmenšie. Najsladšie.
Najšťavnatejšie, s dokonalou farbou a vôňou.
Omamné.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár