„Všimol si si?“
„Čo?“
„Že keď dávajú zábery z Afriky, černosi vždy tancujú“
„Nie.“
Miňo sa zamyslel.
„Fakt vždy?“
Rušivý hlas z diaľky: „Hej, vy dvaja, čo bude s tým hrabaním!“
Učiteľ Borko sa hral na prísneho. Asi mu zvýšili plat.
Rado a Miňo začali tancovať. Nie tak, ako v Bunkri na diskotéke, ale ako černosi. Podobalo sa to súloženiu do vzduchu. Anežka a jej spolok trápnych sa pridali. Učiteľ Borko vyskočil z kože.
„Nie, Aneša, vy musíte makať!“
„Si chromý?“
„Však niekto musí robiť, tak berte hrable...“
„A čo ako hento je?“
„Sme černosi a natáča nás markíza.“
Rado im poradil.
„Zoberte koše a noste ich na hlave. Aj s lístím. To je akože práca.“
Anežka plus dve chodili okolo s košmi na hlave. Lístie im padalo do tvárí. Učiteľ Borko na nich čosi kričal.
„Nie tak, vy amatérky. Takto!“
Vyzliekol si mikinu a uviazal okolo pása. Miňo tiež. Rukávy vpredu. Ako prirážali, rukávy sa vlnili.
Anežka teda vyzliekla bundu. Pod ňou mala staré barbie-tričko. Aj to.
„Aneša, ešte podprdu!“
Keď videla, že môže, dala ju dole. Koš na hlavu a lístie len tak. Tie plus dve ju nasledovali. Ktosi obrátil vedro hore dnom a bubnoval. Učiteľ Borko už mal toho dosť.
„To čo je toto?!“
Vošiel na scénu.
„Však Afrika, nie...?“
„Okamžite sa oblečte!“
„Hej, natočte nás niekto!“
O týždeň rada školy riešila problém: Úchylné správanie učiteľa Borka. Bol obvinený a odsúdený. Plat mu zase znížili. Vyzeral dosť čudne: Mal zúfalý pohľad, chodil zhrbený, pár mastných vlasov cez plešinu a tie hrubé čočky namiesto okuliarov. Všetci chodia po rovine, len on akoby stále do kopca. Každú chvíľu odpadnúť alebo sa zblázniť.
Bol z toho nešťastný. Po poludní sa rozhodol ísť ešte raz za riaditeľom. Otvoril dvere. Zdvihol zrak.
Na stoličke sedel riaditeľ. Na kolenách mal posadenú kolegyňu Kláru. Bola celkom nahá.
Pod Borkom sa stratila zem. Už to nevydržal. Ako klesal do kolien, z hrdla mu vyšiel ston štvaného zvieraťa.
„Ja viem – markíza,“ zaševelil perami. „Ja viem – Afrika...“ A chcel sa otočiť, akože ide preč.
Riaditeľ s Klárou sa ani nepohli. Boli ako súsošie. V otvorených dverách na chodbe sa objavili žiaci s kľúčmi od telocvične. Borko uprostred s otvorenými ústami – mali to byť nejaké slová, ale išlo iba o posledný výdych.
Riaditeľ zhodil Kláru. Bol nervózny.
„Je to možné? Ten človek nič neznesie.“
Sanitka ho odviezla medzi infarktových. Žiaci odovzdali kľúče. Učiteľka Klára sa pomaly obliekla. Deň skončil.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár