Sedeli sme vo vlaku, vonku bola tma. Už dlho sme nelogicky stáli v stanici. Zrazu sa ma Jovi pýta: "Už ideme?"
Vyzrel som von. Nebolo nič vidno, zastrel som si rukami.
"Nie."
"Zdalo sa mi, že čosi počujem."
Ešte raz som si zastrel.
"Nie, to iba posúvajú zem pod nami."
Jovi chvíľu čumel a nad niečím rozmýšľal.
"Aj tak sa dá," povedal.
Dali sme si guláš. Aj Jovi si dal, hoci gule neznáša. Oproti si sadli takí... no takí, čo nepracujú, ale majú peniaze.
"Čo si dáme?"
Dvaja chlapi naraz siahli po menu.
"Nie, tak nie!" zavelila ich podriadená. "Ja vám to nájdem na webe."
Položila si pravú pančuchu cez ľavú (alebo to boli nohy?) a ťuki-ťuki-ťukala. Čašníčka unudene čakala.
"No takže..."
Posun vpred, posun vzad. Lupa. Nič.
"Ešte, aha, tu to je."
Lupa vzad, posun vpred. Nie, vzad.
"Do riti, kde to je? Koľkého je dnes?"
Čašníčka odišla. Aj tak sa dá.
Pred nami boli už iba holé pahýle. Za nami roky snáh o prírodu v pôvodnom stave. Až sa to podarilo!
"To je, čo?" hlesol Jovi. "Ja sa od šťastia asi pocikám."
"Veru. Keď to takto pôjde ďalej, ožijú zas dinosaury."
"Nie, najprv návrat na stromy."
"Aha, zabudol som."
Tak sme si to vyskúšali. Vyliezli sme na jeden holý smrek. Najedli sme sa podkôrneho hmyzu. Aj tak sa dá.
"Myslíš, že ešte niekedy zídeme zo stromov?" spýtal sa Jovi.
"Ale hej, však o pár rokov zhnijú a spadnú."
"A zase budeme inteligentné bytosti?"
"Ó, áno."
Doma sme šli na záchod. Nie naraz, každý sám. Keď sa Jovi vykakal - vraj skoro sa posral - tak prišiel celý uveličený.
"Vieš čo, tati?"
"Čo?"
"Napadlo ti niekedy, že už toľkokrát si si vytieral zadok, chápeš, ale ešte nikdy si si ho nevidel?"
Vypleštil som na neho oči.
"V zrkadle áno, ale tak naozaj... no videl si si ho?"
Musel som uznať, že má pravdu.
"Ako je možné, že sa každý v ňom dobre vyznáme?"
"No vieš, Jovi, je to paradox. Ale nie vo všetkom sa musíme vyznať. Na niečo stačí iba siahnuť a nejako to dopadne."
Jovi bol spokojný. Usmieval sa.
"Vždy všetko nejako dopadne."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár