Boli sme v Banskej Štiavnici. Je tam taká banská štôlňa, sú v nej koľajnice a jazdí v nej vlak. Syn sa ma pýta: „Kam jazdí ten vlak?“ Ja som to nevedel, tak som bol ticho. Nemusí vedieť, že som mal z geografie trojku.
Tunel bol nízky, otĺkol som si hlavu. „A čo tu robili baníci?“ spýtal sa zas syn.
„Ťažili zlato,“ odpovedal som. „Tento tunel bol plný zlata a tými vláčkami ho vyvážali von na kopu.“
„A čo robili s tým zlatom?“ nedalo zas pokoj to chlapčisko.
„Vieš, bola ťažká doba. Ľudia ani nemali čo jesť, tak sa živili tým zlatom.“
„Jedli ho?“
„Áno. Varili z neho polievku. Normálne dáš mrkvu a petržlen, do toho kus zlata a osolíš. Varí sa asi dve hodiny. Potom také vyvarené zlato sa vyberie a vyhodí a do polievky zavaríš slížiky. Nebolo to výživné, ale ľudia vtedy na viac nemali.“
Syn si myslel, že som mu nepovedal ešte celý príbeh, veď tá sláva a bohatstvo Štiavnice...
„No vieš, keď už v Štiavnici ostávalo zlata na zopár lopát vyhodiť, vtedy v cudzine, tuším vo Viedni v banke, objavili, že Slováci varia zlato. Tak nabehli do Štiavnice a vyhandlovali tých pár lopát za hromadu dolárov. Či toliarov, či akej hávede. Tak Štiavničania prišli ku sláve. No, a už sa ma nepýtaj na také sprostosti.“
Vo vitríne tam mali posledný kúsok zlata vyťažený v Štiavnici. Stál 380 eur.
„No vidíš, keby sme si neprežrali budúcnosť, mohli sme byť... voľade aj na Marse.“
Chcel ochutnať to zlato, ale kúpil som mu kebap, to je veru iné žrádlo!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár