Budík o piatej, ale včera bol futbal, tak sa mu nechcelo vstávať. Parťák už túroval mikrovlnku.
„To som zvedavý, ako v tom Anglicku vstávajú do práce, keď ešte po futbale chľastajú v bare?“
Kolega bol svetaskúsený.
„Normálka. Idú do roboty a predstierajú, že niečo robia. Aj tak nič nerobia.“
Boris šiel na záchod.
„Boha, nevieš splachovať?!“
„Ja áno,“ odvetil Miky, „ale ten hajzel nie.“
Potom už papkali. Miky bol aj na noviny, Boris to neznášal.
„Ako môžeš čítať tie sračky!“
Miky bol kľuďas.
„Pozri, táto aký má úzky pás, a akú obrovskú riť!“
„No a? V parlamente je to asi jedno.“
Miky nechápal.
„Prečo v parlamente?“
„O čom sú tie noviny, o sexe alebo o politike?“ naštval sa zas Boris.
„Predsa o prachoch.“
„No jasne. Len my makáme zadarmo.“
„To sa mýliš.“ Miky sa urazil. „My makáme za vlasť.“
Boris mu to uznal. Ospravedlnil sa gestom.
Potom už káva, nevyhnutné poplácanie, a drž sa! Oboch odviezlo terénne auto, ale každého iným smerom.
Boris kráčal po obvyklej trase. Nikto nič nenamietal, tak sa príliš nerozpakoval. Každý iba kývol ako vždy. Rutina.
Prišiel na vystriedanie. Za guľometom ležal nejaký mladík. Boris ho nepoznal.
„Zdravím, ja som Robin. Som nový.“
„Boris.“
„Zdravím, Boris. Je to pre mňa česť.“
Boris nemal rád nových. Neveril im, boli medzi nimi aj špicli.
„Čo bolo?“
„Prestrelka.“
Boris spozornel. Nikto mu nič nevravel.
„No a?“
„Dvoch som dostal.“
Mladík bol zjavne hrdý. Boris mu neveril.
„Ako vieš? Oznámili ti mobilom z druhej strany?“
Mladík to nevydržal.
„Dostal som ich, vážne! Som dobrovoľník, ale žiadne ucho, so zbraňami to viem. Rozstrieľal som ich na sračku!“
„Dobre, tak choď sa vyspať,“ odvrkol Boris. Neopýtal sa, ktorým smerom že sa to stalo.
Len čo mladík zmizol, dopadla raketa tesne za jeho stanovište. Hangár na materiál sa rozletel na kusy. Boris po výbuchu nemal sluch. Pomyslel si, že na druhej strane sa odohráva to isté: Práve prišli z raňajok a dozvedeli sa, že v noci im ktosi zastrelil dvoch kolegov. Tak to našili tam, odkiaľ prišla guľometná paľba. Mladík neklamal.
Boris pálil ako divý. Sluch sa mu vracal. Už počul vlastné strely. Priletela ďalšia raketa, táto bola presnejšia. Borisa zasypala zem a zničené zábrany. Zjavne pálil nesprávnym smerom. Musí okamžite zmiznúť.
Guľomet bol ťažký a rozpálený, sotva sa s ním dovliekol do bezpečia. Kolegovia ho potľapkali.
„Dobrá práca, kryjeme ťa. Daj si pauzu.“
Boris šiel do bufetu. Ešte stále bol spolovice hluchý. Obsluhovala tá blondína s uhrami. Nadbiehala mu, nedalo sa nevidieť.
„Čože?“ spýtal sa, keď videl, že čosi hovorí.
Mávla rukou. Zdvihla hore palec. A čo ešte? Mrkla okom? To sa mu len zdalo. Nechcel ju.
„Poď!“ vytrhol ho z úvah jeden spojár. „Máš tam kamoša, je ranený!“
Boris letel ako o život. Viezli ho autom. Ešte nebol na tejto strane, Miky vravieval, že je tu bezpečne.
„Útočia, svine! Chcú dobyť tento koniec mesta.“
Ale Miky nebol ranený. Bol niečo iné. Na zemi ležala jeho ruka i s črevami. Vedľa ležal on. Nebol mŕtvy. Hlavu mal spálenú, ale i tak ju dokázal dvihnúť a niečo hovoril. Boris nepočul, bol stále hluchý. Telo priateľa sa sililo, napínalo, zo všetkých síl čosi vravel. Boris nechápavo civel na tie zvršky. Hlava vníma, treba niečo urobiť.
„Žije ešte?“ obrátil sa na doktora.
„Nie,“ vyčítal mu z pier odpoveď.
Miky sa na neho díval a nežil. Pomaly sa narovnal.
Večer pozeral ten futbal zo včerajška.. Opakujú ho. Priamy prenos je však čosi iné, má svoju atmosféru napätia. Repríza je o ničom.
Boris zložil tie noviny a hodil ich na chladničku. Šiel sa umyť. Potom už nevečeral. Iba nastavil budík a dal si ho tesne k hlave. Nespal.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár