JA NECHCEM BYŤ DOSPELÝ

JA NECHCEM BYŤ DOSPELÝ


„Vy sa ako voláte?“
„Zajac.“
„Prečo sedíte v prvej lavici?“
Učiteľ na neho vypliešťal obrovské okále, obrovské zuby a obrovské uši. Hlavu mal ako burgyňa a dychčal, akoby sa topil.
„Už nikde nebolo voľné.“
„Zlá odpoveď! Vás si zapamätám.“
Iný učiteľ, v deň ešte prvší, v deň prvých úderov od starších spolužiakov.
„Prosím vás, mohol by som odcestovať domov? Mám totiž skúšky na vodičák.“
„Ako sa voláte?“
„Zajac.“
„Ale tu nie je holubník, zajac.“
Tento učiteľ pôvodne vyrástol pre väzenský tábor. Jeho cieľom je dopestovať poslušné a mravné stádo.
„Nie!“
„Ale ja už som všetko absolvoval, zaplatil...“
Bachar potešený, že môže predviesť svoje pedagogické vlohy, ešte raz zopakoval: „Nie!“ Dal do hlasu viac nenávisti a troška aj škodoradosti.
Zajac si sadol. Práve mu skončilo detstvo. Večer mu prišli starší kamaráti udrieť do nosa.
„No čo mamička nabalila, pochváľ sa.“
A bim! Po papuli len tak od dverí. Preletela mu hlavou spomienka, že predvčerom ešte jazdil po Dlhom vrchu na motorke. Kde sa vzal v tomto pekle?
„Ukáž, čo máš v taške!“
Kde je to horšie? V škole, či tu?
V škole. Učiteľ, čo opatrne našľapuje po chodbe a má hlas buzíka, je všetko možné, len nie priateľ.
„Žiaci, ja som veľmi prívetivý, ako vidíte a budem rád, keď sa skamarátime.“
Ruku našťastie nepodával. Každého si zblízka prezrel a ukladal dáta do hlavy. Plánoval vraždy, či aspoň polovraždy. Niektoré obete ešte nedopadli, ako leteli zo školy.
„S vami budem veľmi rád diskutovať.“
Zajac nechápal. Prečo mu to hovorí? A ten úsmev mesiačika v splne... Dospelosť je turnaj v úsmevoch – ironický vyhráva, napätá tvár je debakel.
„Sadnite si,“ povedal nežne.
Ďalšie eso: Hurvínek. Naháňal strach od prvej sekundy. Smiešne telo a vojenské povely. Prečo tak reve, keď nemá hlas? Tie frázy a kotrmelce v logike! V tom musí čosi byť, áno, je to nula. Ale na pozícii generálneho predmetu. Žiaci budú z neho krásne dutí.
Zajac v strede mimozemšťanov. Nikto ho nepripravil, že ho vydajú napospas cudzím bytostiam. Vždy iba o učení, ale o vzťahoch ani slovo! Ide od jedného šoku k druhému, nevedomky čaká, kedy to skončí. Ako zlý sen. Dospelosť však nikdy nekončí.
Hľadá náznak normálnosti.
„A teraz, žiaci, všetci do plaču!“
Nová zubatá tvár, asi potomok Turkov. Alebo pacient z blázinca na úteku.
„No? Čo neplačete?“
Dieťa je zvyknuté na logickú odpoveď i na ťažké otázky. Neporadí si s otázkami šialenca. Každý v triede to má na jazyku, ale nikto nemá odvahu prehovoriť.
„Máte plakať za mamičkou...“
Pár trápnych úsmevov. Zvyšok ustrnul ako pred výbuchom.
„Cha-cha-chááá!“
Výbuch učiteľa pred delíriom.
Zajac o nich iba počul, na základke ožranov nemali. Neveril vlastným očiam, keď sa učiteľka vkotúľala do triedy.
„No čo, moji! Už som tu.“
V krčme by si ju ani nevšimol, ale tu bola superhviezdou. Paradajka!
Prvý deň mal za sebou, a čo dojmy? Stal sa nejaký omyl, sem rozhodne nepatrí. Povedali mu, že odteraz... a tak ďalej. Ale nenaznačili, že má pochovať detstvo. Do temného hrobu, až naveky! Tak sa cíti: akoby mu zabili ideály.
„Čo čumíš, zobák? Nevieš pozdraviť?“
Zajac umieral od zhnusenia. To bol kto? Učiteľ, či sedliak z Buranova? Škola vyhlásená, dospelosť vytúžená, úplatky a povinnosť vydržať! Najprv na štyri roky, a potom...? Do hrobu sa, synak, zomiera naveky. Až naveky!

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu