Sedel na podlahe izby a hádzal do seba ďalší. Po piatom prestal počítať, ale podľa toho, ako sa s ním izba začala točiť, súdil, že týmto posledným načal druhú desiatku. Z tej hnusnej chuti chľastu ho striaslo. Okamžite sa to splachoval džúsom, ale moc to nepomáhalo. Vždy sa snažil hneď prehltnúť a zabrániť tomu, aby sa mu čo i len kvapka dotkla jazyka, ale nikdy sa mu to nepodarilo.
„Ešte jeden a tú grcku nevyčistí ani boh!“, pomyslel si.
Vo fľaši zostávalo niečo menej ako polovica, no bolo mu ľúto vylievať to, keď už za to zaplatil. Aspoň sa poriadne dodrúzga. A ešte k tomu doma. Vyviedol už všeličo, ale ak ho doma načapú spitého, bude to dlhé vysvetľovanie. Dnes mu to však bolo jedno. Potreboval byť sám so sebou. Veď dáko bolo, dáko bude.
„Hej veru dáko bolo...,“ zaškeril sa, „len ako bude?“
„Ako by malo byť? Dosral si to a miesto toho, aby si to vyriešil alebo to nechal plávať, zaoberal si sa tým celé mesiace!“
„Asi... Zajtra to bude presne rok. Ale ako som to mal nechať plávať, keď na to musím myslieť každý deň? A riešiť som sa to snažil.“
„Určite? Dal si do toho všetko? Nezatrpkol si len náhodou?“
„Kašli na to! Aspoň teraz sa tým nechcem zaoberať.“
„A prečo potom piješ? Problém je, že sa tým zaoberáš stále.“
Hodil do seba ďalší. Zas ho striaslo a pocítil aj chvenie žalúdka, ale džús to zas upokojil.
On mal pravdu. Pije lebo sa cíti mizerne a mizerne sa cíti lebo nevie zabudnúť. Ale akoby mohol? Môže rozkázať citom, aby ho prestali ovládať a vydierať? Veril času, ale jeho liečenie bolo obyčajná fušerina. Vraj treba ešte počkať. Srať na to! Na čo má čakať? Za všetky tie dni sa to nezmiernilo ani trochu. A to sa mu toľko ľudí snažilo pomôcť. Priatelia, známi, spolužiaci, lenže účinky ich pomoci akoby nemali viacdňové trvanie. Aspoň sa snažili. Je a bude im za to vďačný.
Za výdatnej pomoci skrine sa postavil. Divný pocit. Väčšinou si už takéto stavy nepamätal, ale dnes alkohol účinkoval len na zadný mozog, akoby mu chcel chcel znemožniť pohyb. Ostatné časti nechal na pokoji. Asi naschvál.
„Jebal to pes! Toto neni možné.“, hrešil.
Kľučka sa stala nepriateľom. Načiahnuť sa za ňou znamenalo povoliť jednu podperu a vtedy sa všetko rozkývalo. Šmátral do prázdna, ako dáky slepec, až nakoniec ucítil chladný kov vo svojej dlani. Len čo sa prevalil cez dvere, čakali ho schody. Nevedel, ako dvíha nohy, nevedel, ako sa dokáže pridŕžať zábradlia, ale zrazu bol dole.
Dom bol prázdny. Rodičia v robote, súrodenci v škole. Jedine pes si sedel pred búdou a sledoval okolie. Nemal kto prísť a vyrušiť ho, takže sa bez obáv mohol začať motať od steny k stene. Nemusel sa po ničom rozhliadať, presne vedel čo chce. Pomalým krokom pristúpil k skrinke a otvoril ju. Prehrabával sa medzi škatuľkami a z každej si niečo vybral. Biela, žlto-zelená, ďalšia biela, ružová...
Nešikovne otváral ďalšie a obsah kládol na stôl. Zatváraním sa neobťažoval, zobral čo chcel a zvyšok chodil na zem.
„Hádam aj stačí, nie?“
„Myslím, že áno. Ale nerád by som sa mýlil.“
„To by bolo nepríjemné.“
Bola ich plná hrsť. Niektoré poznal, iné videl prvýkrát. Na bolesť, na upokojenie, na dobrý spánok, na krv, na žalúdok a ktovie na čo ešte.
„Ľudia musia mať asi na všetko dáky oblbovák.“
„Ľudia sa boja vecí, ktoré nemajú pod kontrolou a toto im dáva možnosť kontroly nad vlastným telom.“
„Super! Fakt super! Ľudia sú sprostí. Oserú hlavu a myslia si, že im je dobre.“, rozhorčoval sa. Ani sám nevedel ako, ale stál uprostred schodiska, držiac sa voľnou rukou. V druhej zvieral cenný náklad. Neistým krokom sa posúval schod po schode až sa znova ocitol pred dverami izby.
„Možno aj ty, keby si dačo skúsil, mohlo byť všetko v pohode.“
„Nie ďakujem. Možno keď ma bude bolieť hlava a nebudem si môcť ľahnúť tak si dačo dám, ale otupovať city liekmi nebudem. Aspoň viem, že cítim, teda viem, že som!“
„A páči sa ti to takto? Keď vieš, že si, ale iba obyčajná troska. Nič si nedokázal, zničil si všetko na čo si sa pozrel a miesto napravovania si to kazil ešte viac. Mohol si byť v pohode aspoň pre ostatných.
„Pekne povedané. Ale čo by znamenalo v pohode pre ostatných, keby som ja vedel, že to nie je v pohode?“, uvažoval nalievajúc si. Konečne bol zas na zemi opretý o skriňu s fľašou po ruke. „A v jednom ťa musím opraviť. To nie ja, ale my sme troska. My sme to všetko dojebali a my to teraz aj vyriešime.
„My? O mne nikdy nikto nepočul. Ja som len ty a zostanem len tebou. A len ty rozhodneš čo sa stane.“
Pozrel na zovretú päsť. Otvoril ju a boli tam. Ležali na dlani a pýtali sa do úst. Bol opitý, ale aj tak cítil obrovský strach. Mozog miesto alkoholového otupenia pracoval. Videl mamu a všetky tie starosti a trápenia čo jej spôsobil. No aj tak chcel byť aspoň na sekundu pri nej a povedať je, ako ju má rád. Už roky jej to nepovedal. Hanbil sa. A skôr to bolo na hanbu.
Videl celú rodinu. Otca, brata, starkých. Všetkým chcel toho toľko povedať.
Videl priateľov, spolužiakov a známych. Znamenali pre neho veľa, len si nebol istý, či aj on pre nich. Po tom všetkom čo si s ním zažili.
Videl aj ju. V mysli sa mu vybavil jej smiech a to koľko mesiacov ho už nepočul...
„Zoral som čo som mohol, aspoň toto nesmiem posrať.“, mrmlal si vstávajúc. Zo šuflíka vybral obálku a položil ju na stôl. Bola pripravená už dávno. Vnútri bol list s jedinou prosbou. O odpustenie.
Držal sa stola no i tak sa začal triasť. Dlaň mal pár centimetrov od pier, ďalej to nešlo.
„Bojím sa. Bojím sa, že mi to tu bude chýbať.“, opakoval roztraseným hlasom. Cítil, ako sa mu podlamujú nohy, ako ho začína tlačiť mechúr. Cítil studený pot na chrbte.
„Nemôžeš cúvnuť. Primnoho vecí si skazil. Primnoho ľudí si sklamal. Sám si sa odsúdil, tak vykonaj trest!“
Tie slová mu zneli v hlave a on poslušne priložil ruku k ústam. Už sa netriasol. Naplnil ho kľud. On mal pravdu, bolo toho už primnoho. Vysypal si všetko naraz do úst a začal prehĺtať. Bolo toho veľa. Začal hrýzť a okamžite zacítil horkosť. Schytil fľašu a obrovskými glgmi to všetko dostal do seba. Chuť alkoholu bola zabudnutá. Vykročil k oknu po posledný pohľad, no zrazu už neovládal svoje telo. Hlavu zasiahla temnota, žalúdok kŕč a on padol na kolená.
Strácal vedomie
V agónii posledných sekúnd mal pred očami len jeden obraz ...
Na líci cítil teplé slzy.
„Odpustite prosím!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
4. 5.mája 2011 10:59
jééééžkovevoči! Strč prst skrz krk!
Napíš svoj komentár