Jedine že by sme boli kamoši

S dočasnou prácou a dočasným vzťahom smerujem domov.
Z úzkostlivej radosti a zlosti stáva sa bezpečnostný pokoj.
Spievam si tvoje meno, na príliš pomalej ceste autom a provokujem tak vlastnú predstavivosť.
Bojím sa že si príliš zdravá na to aby som ťa dokázal mať naozaj rád.
Príliš silná, príliš reálna, schopná bojovať.
Si nepoužiteľná, nie si dosť mňam, nie si dosť krehká dostatočne skoro mŕtva.

Úprimnosť ako dôsledok kapitulácie.
Sloboda ako posledná možnosť, ako jediný prístrešok bezdomovca. Ako posledná flaša červeného keď je už príliš neskoro.
Často zomierame mladí a často sme zbytočne sami. Často sa tvárime že nás život otravuje, že nám vadí. Nechávame ho pretiecť, tak ako som ťa zase raz nechal odísť.

Neudržíš šarkany pod kontrolou, veríš že sa vrátia, že ti ich vietor vráti spať. Všetky modlitby, mechanicky, naspamať.
S úškrnom potlačíš pedál k zemi, očakávaš instatnú slobodu, okamžitú úlavu ako po objatí.
A nič.
Občas aj takíto zomierajú v posteli, stihnú zostarnúť a tvária sa že sú z toho mrzutí.

Beriem ťa surfovať, dnes si na rade ty a aj bez flašky si užijeme poriadny brainstorming.
Tak si tu alebo nie si ? Vracajú sa mi do mozgu len staré spomienky alebo naozaj občas prebehneš mojou realitou len aby si mi rozhádzala papiere, schovávala sa mi v uličkách a nadránom mizla aj so svojou vôňou, nechávajúc po sebe čerstvú vianočku a kakao. Smiešna rana pod pás, z lásky a z nehanebnosti.

Naháňam vo vetre tvoje zbytky, nachádzam papiere, staré riadky a iné veci ktorým si dala krídla keď si sa objavila v okolí. Si tornádo a môj život je hore nohami.

Ležím v prenajatej izbe, dva dni pred vysťahovaním. O dva dni sa to tu naozaj skončí. O dva dni naozaj odídem a naozaj ťa už neuvidím.

jedine že by bol vietor naozajstný kamoš....

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu