Neuveriteľné, dnes som išla domov zo školy a situácia zo včera sa opakovala...na takmer tom istom mieste bolo to isté bábo s tou istou starou mamou, s tým istým úsmevom, za ktorý by som vraždila, s tou istou oddanosťou v očiach. Milujem deti. Zase sa usmialo ,tak krásne, že moja krehká duša 3x nadskočila od radosti. A potom som povedala kamoške "Poďme, lebo ju ukradnem" ...
Som tak strašne mladá, s tak strašne veľkými plánmi do budúcnosti. Tak strašne oddaná naivite, vďačná za všetko krásne, za každú jednu snahu , ktorou ma chceli potešiť. A taká sama.
Obklopená miliónmi kamarátov a snažia sa, áno, sú super, na narodeniny mi upiekli tortu a...ja viem, že oni majú radi mňa tak ako ja ich. Bola to ona, ktorá so mnou plakala cez prestávku a franinu, keď som mala pocit, že môj život sa zrútil ako domček z karát a nedokázala som stáť, mala som pocit, že nemám kosti, že ma nemá čo udržať...
A tu som sa dostala k podstate. Ja potrebujem niekoho kto mi dá pocítiť ako veľmi ma dokáže podržať kedykoľvek, ja nepotrebujem len nekonečné bozky a milióny hodín strávených v posteli...ja potrebujem jeho...potrebujem vedieť, že on a ja budeme jedno veľké MY...
A potom s ním utečiem aj na koniec sveta...lebo tu? tu nemám nič... začínam mať pocit, že ani posteľ nie je moja, že mi začnú vyčítať aj to, že nepíšem modrým ale čiernym perom...Lebo mám pocit, že moji rodičia nehovoria " Chceme pre vás len to najlepšie" úprimne... lebo ma trápia, vadí mi ich prítomnosť, vadí mi, keď mi mama povie, že som rozmaznaná, lebo nie som, vadí mi, že sa potom vinná a snaží sa byť tou najlepšou mamou...to nemusí..nič z toho nemusí...iba chcem cítiť že tu je pre mňa... že oni, moji rodičia ma naozaj majú radi... a tak sa pýtam, sama seba, neočakávajú žiadnu odpoveď : " Prečo si pred 18 rokmi sľubovali všetky tie lži práve pred Bohom..?"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár