A zobudila som sa na hlas mojej sestry, ktorá má tiež pocit, že znamená niečo viac ako ja alebo škrečok ktorý spal vedľa mňa. Prečo? Lebo je zúfalá z problémov typu „ Bože, mám o čiernu bodku naviac...“ a mňa unavuje. Unavuje ma jej nekonečne dlhá sprostosť dokázať novým účesom to, aká je inteligentná. Pre boha, veď to dievča sa zahráva so životom ako takým. ONA nevie, čo to pravidlá sú. A neexistuje žiadna hra bez pravidiel. A už vôbec nie, hra na život. Je moja sestra a riskuje. Mám sa pozerať na to aká je sprostá? Mám jej povedať aká je sprostá? Mám potom počúvať to, aká sprostá som ja?!... Ďakujem... tiež som len človek, ktorý je od prírody lenivý a vyberá si vždy tú ľahšiu voľbu. Budem mlčať a to len pre pokoj v našich dušiach a rodine. Keby som sa pozastavila nad tým čo je správne, obetovala by som si všetky nervy a povedala jej môj názor, chcela by som jej pomôcť. Ale ako som už hore uviedla, pozastavila som sa radšej nad tým čo je pre rodinný život pohodlnejšie. Proste budem robiť to, čo doteraz. Chytať sa za hlavu a dúfať, že RAZ to bude fajn. Veď napokon, takto to robí naozaj úplne každý, česť výnimkám.
Ale tie asi nemajú rodinného člena v podobe mamuta z doby kamennej.
Vráťme sa k pointe...ZOBUDILA MA !!!! lebo rezignuje... silne pochybujem o správnom preklade tohto slova v jej slovníku cudzích slov, kde okrem iných patria aj – SKROMNOSŤ, ÚCTA, JEDNODUCHOSŤ a iné... ďalšie veci s týmto úzko späté.
Myslíte, že mi je jedno do akého bahna padá? Myslíte že sa pozerá dobre na to ako sa z jedného za pomoci iných ľudských úsmevov vyškriabe von a vhupne do ďalšieho, väčšieho, skazenejšieho. Áno, je skazená, namyslená, bezcharakterná ,bez kúska empatie a výčitiek akéhokoľvek druhu.
Sme dvojčatá, mimochodom....
Aj ja som pekná sakra, aj ja si dokážem zabiť ihličky dĺžky desať centy, našpúliť pery, natupírovať vlasy a vhodiť dva či tri úsmevy do výstrihu aby sa bolo na čo pozerať v prípade, že natrafím na debilov, ktorých nenapadne nakuknúť do hĺbky duše , ale výstrihu.
Ale rezignovať len preto, lebo večer sa nemôže zúčastniť nejakej párty s podtextom „ som na predaj“ .... poďte mi dať niekto facku a ubezpečte ma, že sa jej nepodarilo zobudiť ma a ja ešte stále snívam a to neskutočné pichanie pri srdci, to je určite škrečok skúmajúci môj obal.
Viete ako sa hovorí, hovno hovno zlatá rybka....
Už sa mi nesníva. Naozaj moje suché ruky pijú slzy mojej uplakanej sestry. Naozaj plače, lebo jeden večer strávi inak, ako to chcelo jej bezcitné JA....
„Hej ty hore, ak naozaj existuješ, spusti vrkoč a ja sa budem šplhať tak vysoko ako to bude možné, aby som už ďalej nemusela byť súčasťou týchto banalít. „ takto nejak to vyzeralo u mňa dnu. V hlave, medzi bunkami, v žilách, v srdci?...kde len chcete... niekde !
Chcem si vyšklbať všetky vlasy a strčiť si ruky do zástrčky. Neviem prečo, ale chcem. Ona tiež reve, lebo sa jej chce.
Keď sa moje ruky nasýtili a všetky tieto myšlienky stihli preletieť mojou hlavou tak, že som si to aj uvedomila, vstala som a ona sa zblížila s mojou perinou. Zase budem mať fľaky od jej urevaných očí a špirály. Boh mi bol dlžen takú sestru !
Umyla som si zuby , počúvala vzlyky sestry, voči ktorým som sa snažila byť v poslednej dobe odolná a potom to prišlo.... vlastne nie to, ale tá...smska.... monotónnou chôdzou, so zubnou kefkou v papuľke a penou všade okolo som sa premiestnila do izby a predstavovala si správu nanajvyš z orangeu, že som nezaplatila faktúru, že o chvíľu ma vypnú bla bla bla , čo v mojom preklade znamená, že minimálne mesiac mám ešte čas... trochu som sa sekla, nebol to orange, nechceli odo mňa zaplatiť faktúru ani predplatenie výhodného balíka smsiek...bol to Tomáš a chcel sa rozísť....
....................................PROSÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍM ???!!!!!....................................................................
Slzy mi samovoľne, nevinne , bezhlavo, rýchlo, šepotali nový začiatok po celej tvári.
Nechcem nový začiatok pre boha....nechcela som to takto...nikdy som to takto nechcela..
Už viem, prečo si chcem vyšklbať vlasy a strčiť prsty do zástrčky.... moja nádej a optimizmus tento krát viseli na čiernom obláčiku kdesi veľmi vysoko, mala som pocit deficitu a nielen v srdci...snáď milión sekúnd som rozmýšľala nad tým ako ho vyplním...či bude efektívne ak sa vypchám polystyrénom, alebo... Tomáš by si asi prial aby som sa proste len vypchala...
Predstavte si to... sedím na posteli, špirála mi steká po lícach, cítim odpor až tak, že moje nevinné ruky, ktoré kedysi predstavovali pani nežnosť sa trasú a ani neviem či od strachu, hnevu alebo bezmocnosti.... srdce mi bije neskutočnou rýchlosťou lásky a z hnevu si pletiem bič...tsunami citov, pohľadov, dotykov, spomienky, plač...slzy...ticho... nostalgia...
Iritovaná samotou, bielou farbou, slnkom, kobercom, lásky, zubnou kefkou, .....kľud .... nálady ako vlny...slza... a ďalšia a ďalšia... zmierená? Uvedomujúca si realitu a jej následky mám toho dosť... REZIGNUJEM... rezignovať je pekné slovo....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár