Obyčajne neobyčajné veci

Ako rastiem, uvedomila som si, že ma životom sprevádzajú veci, ktoré vekom menia svoj charakter..alebo sa mení skôr ten môj.

Keď som bola malá, možno tak do 12 rokov, bolo pre mňa obyčajné, -že som chodila bosá po potoku, ktorý nie je najčistejší
-že sme za domom mali tzv. kuchyňu, ktorú by som dnes nazvala chemickou továrňou a nevadilo mi, že nás každý vidí ako si ingrediencie zháňame z kontajnera, ktorý bol na cintoríne
-že som sa stále hrala s bábikami
-že sme po príchode domov, alebo aj v škole s kamarátkami rozmýšľali, ako sa budeme hrať..
a mnoho iných vecí, ktoré boli vtedy pre mňa obyčajné, ale ja som chcela práve tie neobyčajné, to
-že do školy nemôžem nosiť kabelku ako veľké baby
-že nemôžem pozerať filmy do noci a že treba ísť spať, keď to mamina povie
-že som chcela umývať riady, ale nemohla som, lebo by som ich rozbila (och!
-že opätky na mojich topánkach môžu mať maximálne 3 cm
-a že maľovať sa môžem "leda ve snu".

Potom som však prešla do veku, ktorý dúfam tak skoro neskončí...Užívam si to, čo je pre mňa teraz obyčajné a smútim za tým neobyčajným, ktoré bolo pre mňa kedysi obyčajné. Som rada
-že si môžem sadnúť na lavičke v meste do tureckého sedu bez toho, aby to niekto pokladal za neslušné
-že si môžem natrhať za plné hrste hrášku a nebudú mi hovoriť, že som mala niečo nechať deťom
-že sa môžem hrať Sims do noci a nikto si nepomyslí, že som závislá.

No keď príde dospelosť, budú mi chýbať všetky tieto veci, len nie to, čo bude pre mňa v tej chvíli obyčajné. Na čo mi bude to, že môžem pozerať filmy do noci, keď chcem radšej spať? A to sa ešte pamätám, ako som ten poobedný spánok nemala rada..čo by som zaň teraz dala Aj maľovanie nie je výhra, veď komu sa to potom chce dávať dolu?
Ale som rada, že mi ostanú spomienky na tak krásne obyčajne neobyčajné veci.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu