Západné Tatry part II

Dnes to začne byť drsné!

Noc to nebola ľahká. Krivý povrch plný kameňov, dier od kameňov, trsov trávy a celá šikmina nám nedovolili zaspať viac ako na pár minút. Prehodiť sa, vytlačiť naspäť do prijateľnej polohy a spať ďalej. Sem-tam sa prebudiť na zvláštny zvuk, či už vetra opretého v stane, pobehujúceho kamzíka Peťa, alebo len našej bujnej fantázii. Raz sme dokonca počuli padať kamene. Dúfali sme, že to bol Peťo a nie niečo iné. Už vtedy sme sa zhodli, že je lepšie spať pod hviezdami ako pod celtou stanu. Hlavne po mojom minuloročnom zážitku z Veľkej Fatry. Noc sme nejako prežili a relatívne dobre sa aj vyspali. Kolega vstával na východ slnka, chcel uloviť nejaké dobré zábery, čo sa mu aj podarilo. Ja som pokračoval v mojom (ne)spánku ešte pár minút a užíval si teplo spacáku. Akonáhle som však vyskočil zo stanu, uvedomil som si na akom krásnom mieste sme boli. Nebolo vidno priamo východ slnka, ale pomaly stúpajúce lúče spoza kopcov sa krásne ukazovali na úbočiach. Tiene postupne stúpali...
Po raňajkách a zbalení sa sme teda okolo 9:15 vyrazili smerom k Smutnému sedlu cez Hrubú kopu a Tri Kopy. Po pár metroch sme stretli 3 mladých kamzíkov, zrejme zatúlaných od rodičov/stáda. Fotky sme nanešťastie nestihli spraviť, ušli rýchlejšie ako sme ich stihli vybrať. Mali sme však aspoň peknú podívanú na vlastné oči. To sme však už začínali stretávať ľudí. Povedať im, že sme spali na hrebeni bolo riziko, preto sme vraveli, že ideme od žiarskej chaty. Pochvalné kývkanie hlavy a neveriace pohľady nam napovedali, že asi nám veľmi neveria. No nemali na výber.
Začínali sme však len s 2 litrami vody (dokopy) čo bolo na celodennú túru dosť málo. Nabrať sme ju mali až na plesách medzi Ostrým roháčom a Volovcom. Ako sme tak pomaly stúpali a zase klesali po hrebeni, ktorý sme pokladali za "nestúpavý" ubúdalo síl, vody ale aj času do zotmenia. Hmotnosť ruksakov však zostávala nemenná. Stretávali sme plno ľudí, prevažne poľských a českých turistov. Po slovenských nebolo dlho ani chýru, ani slychu.

Zo Smutného sedla sme teda začali opäť stúpať na Plačlivú. Časté prestávky a spomínané málo vody nás zabíjali viac ako sme si mysleli. Plačlivú sme obišli pár metrov po hrebeňom a vzali sme to priamo na Ostrý roháč. Tam nás opäť čakali (pre nás) náročné reťaze, ktoré sme po pár minútach zvládli a konečne sme si mohli užívať výhľad na trochu inú časť Západných Tatier. Očividne tam sídlil krkavec, ktorého ľudia kŕmili hrozienkami a všeličím možným. Zostup z Ostrého roháča mi trochu pripomenul zostup z Rysov na poľskú stranu. Prudké klesanie za pomoci reťazí, vystúpaných schodíkov, traverzami a podobne. Ako sme tak klesali s ťažkými batohmi, obehli nás 2 postaršie češky. Mohli mať po päťdesiatke, no prebehli okolo nás ako také srnky. Kolegu to zarazilo a bol sklamaný. Preto sme si oddýchli. No už sme nemali ďaleko k plesám, k vode, k obedu...

Keď sme dorazili k plesu, nálada zrazu stúpla, sily bolo dosť. Sem tam som začul a zazrel Blažeja. Svišťa, ktorému som dal to meno, pretože neviem prečo. Sledoval nás celý čas, čo sme tam boli, počuť ho bolo ešte aj keď sme odchádzali. Voda z plesa nebola najčistejšia, báli sme sa najhoršieho a to, že nebude pitná. Po pár dúškoch sme si povedali, že na to serieme, že sme smädní a na prevarenie nemáme čas. A tak sme okolo päťnástej hodiny začali variť cestoviny na obed. K nim sme mali konzervu kukurice a konzervu bravčového mäska. Väčšiu pochúťku si v Tatrách predstaviť neviem. Problém bol, že 400g pre 2 osoby je proste veľa a asi tretinu sme vysypali. Možno si na nich prišiel pochutnať Blažej. Ktovie.

Každopádne po dobrom a výdatnom obede sa človeku nič nechce. No hrozba dažďa, ktorý mal prísť okolo osemnástej hodiny nás okolo 16:15 vyhnali do sedla, ktoré sme si opäť vyhliadli na nocľah. Pohyb po obede bol náročný. Hlavne po doplnení zásob vody (4 litre na osobu). Vaky ťažšie, únava, pocit plnosti spôsobili, že sme napredovali ešte pomalšie ako sme plánovali. Pôvodný plán bol dokonca vyšľapať ešte aj na Volovec, no toho sme sa vzdali, pretože ťažké mračná sa valili od Poľska smerom k nám. Keď sme vyšli hore, nocľažlisko vyzeralo super. Neboli sme priamo na hrebeni, ale v južnom závetrí. Severný vietor, ktorý mal fúkať by nás tak akosi minul. Postavili sme stan, a chytali 3G signál aby sme zistili stav predpoved počasia. V tom momente bolo okolo 17:10. Keď sa nám to nedarilo, zobral som odpadky a zvyšné potraviny, aby som ich odniesol čosi ďalej od nás. Ako som ich tak niesol všimol som si niečo zaujímavé a zároveň odstrašujúce. Vyzeralo to ako ležovisko. Ktovie čoho. Vo výške 1900 metrov nad morom, na holine, kde rastie len tráva (a čučoriedky) sme však neočakávali medveďov. Vyzeralo to skôr na kamzíkov alebo vysokú. S týmto upokojujúcim názorom (potrebovali sme si ho povedať, aby sme sa upokojili), zrýchľujúcim sa vetrom a začínajúcim dažďom sme sa pobrali do stanu.

Ležali sme dlho, dlho sme diskutovali, hľadali možnosti čo spravíme. Prvoradé však bolo zistiť predpoveď počasia. Po dlhých minútach, možno desiatkach minút sa nám podarilo chytiť signál na Nórov, ktorí nám predpovedali dážď medzi 11:00 a 17:00 hodinou. 7 milimetrov zrážok. Nevedeli sme, či je to veľa alebo málo. Preto som sa ešte rozhodol zavolať otcovi. Netrvalo dlho a signál zmizol. Medzitým sa už začínalo stmievať. Zvuky vetra v ceste, v tráve, možno aj zvery. Zas sme to počuli. Začínal sa nás zmocňovať tak dobre známy pocit paranoje. Otcova odpoveď na predpoveď počasia znela: "Hlasia dazd 5mm. 15:00-18:00. Este to skuste. T". T ako tatik. To nám stačilo, aby sme začali premýšľať nad našimi možnosťami. Môžeme pokračovať a okolo obeda už hľadať možné miesto na nocľah. Nikto z nás však terén nepoznal a v mape to nevyzeralo príjemne. Zostať jeden celý deň na jednom mieste sa nám nechcelo a času sme toľko nemali. Ísť v daždi, aj keď pod pláštenkou, celé poobedie, dokonca na hrebeni nebolo práve najlákavejšie. Do doliny zostávali asi 4 hodiny chôdze a po (odhadom) hodine a pol mala byť koliba. Na rozhodnutie ísť teraz, však už bolo dosť neskoro. Vyhľadali sme autobusy z Pribyliny, otvorili čokoládu a rozhodli sa, že ideme ráno. Medzitým však prestalo začínať pršať. Ako sme tak dojedali čokoládu, boli ticho a počúvali zvuky, snažili sa zaspať (málo pred 20:00) sme sa rozhodli, že je pre nás (z dôvodu strachu) lepšie ísť do doliny 4 hodiny a báť sa len toľko ako (ne)spať 10 hodín na hrebeni blízko ležoviska nejakej zvery.

Akonáhle padlo rozhodnutie, že ideme, sme sa obliekli, zložili stan, zbalili sa, vyliali zbytočné množstvo vody (cca 6 litrov) a nechali si len naše obľúbené 2 litre. Vybavení jednou čelovkou, jednou ručnou baterkou, jedným nerezovým hrnčekom, v ktorom bol kamienok, zvončekom (cinkanie, ako ochrana proti zvery), bear-sprejom a našimi vlastnými hlasmi sme sa vydali do noci. Bolo asi 20:30. Prichádzali témy, o smrti, o dôvere v Boha, v ktorého obaja veríme, a postupne to zachádzalo do totálneho bulšitu, len preto, aby sme sa o niečom bavili, robili hluk. Išli sme cez úplne nepoznané územie, ani jeden z nás tu ešte nebol cez deň, nieto v noci. Stratiť sa však nebolo kde. Jedna cestička, ktorá viedla do doliny. Čo ma však začalo rozrušovať ešte viac ako som bol, bola zvyšujúca a zväčšujúca sa kosodrevina. Pokiaľ idete v kosodrevine, ktorá je vám po kolená, alebo pás, všetko je v "poriadku" vidíte pohyb, vidíte aj čo sa tam nachádza. Ako však schádzate, porast sa začína zvyšovať. Keď dosiahol výšku hlavy, začali sme sem tam zastavovať, počúvať, tlieskať, kričať... Vyzeralo to, že to zaberá, po cca pol hodine odkedy sme vyrazili, som si na bočí kopca všimol 3 páry svetielok. Boli to oči, pravdepodobne kamzíkov (čo iné, by tam byť mohlo, však). Po ďalších 20 minútach ďalší pár očí. V takýchto chvíľach je ťažké robiť niečo iné ako udržiavať očný/svetelný kontakt. Ja vidím pár očí, ten pár očí vidí akurát jedno/dve svetlá mieriace priamo k nemu. Hlasy, kričanie, cinkanie to snáď prinúti odísť. Keď sa to po nekonečne dlhých sekundách pohlo, bolo vidieť, že to je srna. Sama. Mladá. Ktovie kde bol zvyšok. Alebo prečo tam nebol, prečo tam bola ona?...
Každopádne sme si uvedomili, že okolo nás tečie potok, ktorý sa každým metrom zosilňuje. Rozhovory, preto boli ešte hlasnejšie, tlieskanie ešte častejšie. Najhoršie bolo, že sme sa mali dostať do lesa. Nevedeli sme aký les to je. No po chvíli sme si to uvedomili. Ihličnatý. A riadne hustý. Také lesy sú strašidelné cez deň, nieto v noci, keď vidíte len tunel svetla vašej baterky. Fakt sme sa báli. Medvede, tu predsa musia žiť, vraveli sme si. Posilňovalo nás iba to, že sme "kričali", cinkali, tlieskali... Mysleli sme si, že to pomôže. Napätie sa však stupňovalo s hustnúcim lesom a zvyšujúcimi sa stromami. Raz som sa dokonca vydral spomedzi konárov a zrazu som niečo zbadal. Zľakol som sa ako nikdy, zastal som a po pár stotinách sekundy mi to došlo. Značka. Fosforeskujúca značka mi zasvietila priamo do očí. Museli sme chvíľu postáť a nechať nás chvíľu si oddýchnuť.

Keď sme si mysleli, že už konečne musíme byť pri kolibe, nič sa nestalo. Pár minút na to, sme si však všimli svetlo v lese a nejaké hlasy. Keď sme prišli bližšie (stále nahlas rozprávajúc) zistili sme, že to sú stany. STANY! V lese, kde na 100% žijú medvede!!! Keď sme prišli bližšie ozvalo sa zo stanu "Du ju spík Ingliš?" Reku, že hej, že odkiaľ sú. "Beldžm". Tak sme sa dali do reči, odkiaľ idú, prečo tu spia a či sa neboja medveďov. "Bérs? Noooou, dej liv bek on d ridž. Rajt?" Reku, že nie, že práveže oni žijú v lesoch, a toto je les práve pre nich ako stvorený. Pohľady dievčat boli na nezaplatenie. Ešte prebehlo pár replík z obidvoch strán a my sme sa pobrali ďalej. Ohromený ich odvážnosťou (???) / nevedomosťou (???) / amaterizmom (???). Skutočne zmätený tým, čo sme zažili sme však opäť mali normálnu debatu. Aspoň na chvíľu. Zhodli sme sa na tom, že sme sa tam cítili aspoň chvíľu bezpečne. Žiadny stres. No zároveň sme im závideli to, že sa odvážili spať tu v lese, keď my sme boli pokakaní spať na hrebeni. Premýšľali sme, čo by sa stalo ak by... No radšej nič. Veď sme v tom istom lese. Približne po 20 minútach... Fakt neviem ako rýchlo ten čas utekal, na hodiny som nemal čas pozerať sme si v blate všimli stopu. Medzi ľudskými. Bola tam. Pes to nebol. Na medveďa relatívne malé. "Len" 10 cm. LEN! Ktovie aký bol veľký. Na chvíľu sme zmĺkli. Nevedeli sme čo robiť. Ísť ďalej? Ktovie ako je to ďaleko ku kolibe, nieto do doliny. Ísť k Belgičanom? A byť posraný celú noc? Preto sme šli z hrebeňa aby sme sa nemuseli báť celú noc.

Rozhodli sme sa ísť ďalej. Netrvalo dlho a v strede rozhovoru som začul zvuk. Pohľad sa mi hneď obrátil tým smerom, približne na 10:30. "Medveď", vravím si. "Ten zvuk poznám z telky". "Medveď", vyšlo zo mňa do lesa. "Kde? Vidíš ho?" opýtal sa kolega. "Hej! Vlastne nie!!" Vyšlo zo mňa. A v tom zas ten zvuk. O centimetre bližie. Bolo to však viac ako 50 metrov. No v hlave mi stále hučalo to slovo. "MEDVEĎ". V tom momente som si však spomenul, že ako som začul ten zvuk, pozeral som v pravo a bol tam akýsi prístrešok. Pozrel som tam ešte raz, a hľa, "koliba!", zvolal som. Možno som to len pošeptal. Neviem. "Je otvorená?" pýta sa kolega. "Hej!" vravím. Dobehol som k nej s chladnou hlavou. "Nie je!" vravím akonáhle som zbadal niečo ako zámok. No vzápätí som ho skúsil potiahnuť. Išiel! Bola otvorená!!! "Otvorené!" to som už možno kričal, no neviem. Vošiel som dnu. Tma. Zatvorili a zamkli sme dvere. Celé to nemohlo trvať viac ako 15 sekúnd. Som si tým istý. Pozrel som na kolegu. Prst na spúšti spreja. Poistka uvoľnená. Pomaly ju zaklapol. Ruku spustil. Nevedeli sme čo robiť. Stáli sme tam ako obarení očami zarezanými do zeme. Po chvíli som zdvihol zrak, usmial sa. Zasmial sa. Nevedel som, čo robiť. Vytiahol som tú malú 1dcl fľaštičku, čo sa dostáva na svadbách. Otvoril som ju. Stiahol polovicu, druhú nechal jemu. Vyzliekli sme prepotené tričká, mikiny, vetrovky. Až vtedy sme si začali uvedomovať kde to sme. Koliba. asi 6x8 metrov. Na pravej strane pričňa pre 4-5 ľudí. Ďalej za ňou druhá. Na ľavej strane drevo, sekera, petrik (piecka) pec na varenie, stolík. Vzadu bolo akoby poschodie. Dalo sa spať aj dole, aj hore. Rozhodli sme sa spať hore. Vytiahli sme predposlednú čokoládu, karimatky, spacáky. A hopsa do postele. Keď sme sa utíšili, uvedomili sme si, že počujeme zvuky. Medveď. Určite to je on. Tak sme boli ticho, načúvali, či to je on, čo asi robí a jedli malinovú sladkú vášeň horkú 75%. Po dlhých minútach tam stále čosi robil, hľadal, skúšal. Silou sa dnu našťastie nedostával. Našťastie pre nás samozrejme. Nedalo mi nepočúvať. Sprej však bol medzi nami, sekera od dreva pri nohách. Ležali sme oproti dverám, dosť ďaleko. Čakajúc na niečo. Na posledné momenty, na debatu kvôli rozptýleniu, na spánok...

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu