"Tak kedy ideme na chatu?" vystrašil ma spolužiak Marek. Vystúpila som z električky a kráčala som smerom ku škole. Ani som si nevšimla, že išiel celú cestu za mnou. Ani som sa moc neobzerala okolo seba, že či tu nie je niekto známy. Únava ma tak opantala, že som bola rada, že som ako tak normálne chodila a nepotkla sa. Škola je len týždeň, ale unavená som akoby som chodila do nej pol roka. "Musím chodiť skôr spať." pomyslela som si v tom momente.
"Čo aká chata?" odpovedala som otázkou. Mozog mi mierne štrajkoval tak som si nevedela spojiť ani to koľko je jedna plus jedna.
"Veď v piatok keď sme boli piť sme sa dohodli, že tento víkend ideme na chatu. Zahájiť new school year." pripomenul mi. Niečo sa mi začalo mariť, ale nebola som si nabetón istá. Pravdu povediac som to v piatok dosť prehnala z alkoholom. Malo kedy sa mi stane to, že sa opijem pod obraz Boží. Dokonca som veľa ani nemiešala. Dala som si len fernet a pivo.
"Uvidím ešte." prebehli sme cez cestu a vošli do budovy školy. "Ideš do bufetu?" opýtal sa ma.
"Teraz nie."
V škole sme začali poctivo zarezávať. Nečakala som, že tak skoro začneme z učením. Síce je pravda, že minulý týždeň sme preflákali rôznymi akciami typu branné, účelove cvičenie, kino, plaváreň. Skvelo sme sa rozlúčili z prázdninami. Vedeli sme, že v pondelok začneme aj napriek tomu, že učebnice nemáme, ale nečakala som, že začneme písaním poznámok na niekoľko strán.
"Aký si mala víkend?" opýtala sa ma po príchode Maca.
"Ani sa nepýtaj." usmiala som sa a zachechtala. "Seby mal čo robiť aby ma dostal domov. Našťastie som už vo vlaku ne to, lebo to by bol iný trapas." zachechtala sa aj ona.
"Ale opica ťa neobišla, alebo si mala také šťastie, že ti nič nebolo?" opýtala sa Dominika. Poznala ma dobre. Už dlho som nevyzerala tak ako v piatok. Miestami som sa cítila tak trápne, až sa to ani slovami nedalo vysloviť. Našťastie som bola v takom stave, že mi bolo totálne jedno, že kto si čo o mne myslí.
"No spala som do obeda a potom som bola celý deň ako mechom udretá. Už nebudem piť!" povedala som. Síce z vedomím, že to nedodržím, ale musela som to povedať.
"A Seby je na tom ako? Veď si hovorila, že doktorka mu nakázala oddychovať." povedala Dominika. Zas mala pravdu. Doktorka povedala Sebymu aby sa nenamáhal aby sa mu nezhoršil zdravotný stav. Síce už mu nebolo nič závažné, ale pre istotu nemal riskovať.
"Veď hej ma byť v maximálnom kľude, ale tak Vanda mu volala aby pre mňa prišiel na stanicu, lebo sama by som nedokázala odísť po dvoch domov." rozchechtala sa na celú triedu. Pár zvedavých tvári sa otočili k nášmu stolu, ale vzápätí pokračovali vo svojej činnosti.
"A čo bolo aj niečo?" opýtala sa zvedavo. Všetci tu prítomný sme vedeli na čo naráža. Do tváre mi vstúpila krv a očervenela som.
"Ty sa pochváľ. Kam si sa stratila?" vyzvedala Katka od Dominiky.
"Noooooo." zatiahla. Nevedela som čo si myslieť. Celý večer sme spolu strávili len nejakých desať minút a potom sa vyparila a ja som sa venovala spolužiakom, ktorých som nevidela celé leto, hoci väčšina prítomných bývajú v Blave. "Bola som z Vladom." dopovedala.
"A?" horela som zvedavosťou. Od kedy mi naposledy hovorila, že prišiel za ňou do bytu v čase keď sa chystala von s Mišom, tak sa s nim nevidela ani nekontaktovala. A ani on ju.
Dominika...
"Ako vám to mám povedať?" opýtala som sa viac menej sama seba. Nečakala som od nich žiadnu reakciu. Len som čakala kým pár pozorných uší, ktoré natŕčali moji nie moc obľúbený spolužiaci stiahnu.
"Začni od začiatku." povedala Maca. Okolo našej lavice boli samozrejme okrem mojej spolu sediacej Katky, Rony, Maca a Vanda. Jedine Maca nemala nijaký prehľad o tom, čo sa udialo počas prázdnin. Dozvedala sa to postupne ako sme sa o veciach rozprávali a diskutovali. Povedala som hlavne Macke, ako som sa dala dokopy z Vladom, prečo som sa s nim rozišla. Tú časť s Davidom som na teraz vynechala a upriamila som pozornosť len na rozprávanie o Vladovi a o mne.
"A tak mi volal po škole, že či by sme sa mohli stretnúť a porozprávať." pokračovala som. "Povedala som mu, že večer ak chce môže prísť za nami do podniku, že tam budeme. Namietal, že sa chce porozprávať v kľude a medzi štyrmi očami. Dohodli sme sa tak, že keď bude na blízku nech ma prezvoní a ja si ho vyhliadnem. Odparkoval to svoje krásne fáro na parkovisko. Otvoril mi dvere aby som si nastúpila. Sprvu som si myslela, že sa porozprávame na parkovisku, ale naštartoval a vyrazili sme. Cestu autom sme boli úplne potichu. Našťastie hrala hudba z rádia, inak by to bolo také trápne ticho, ktorému som sa chcela vyhnúť. Previezli sme sa cez celé mesto až sme zastali pred jeho bytom. Zaparkoval v garáži. Nevedela som čo mám robiť. Či mám niečo povedať. Čo mám urobiť." v tom zazvonilo na hodinu a do triedy vošla profesorka.
Vystúpila som z auta a zavrela za sebou dvere. Prešiel ku mne a postavil sa predo mňa. Bol ticho. Iba na mňa pozeral tými jeho neskutočne nádhernými očkami. Bol oveľa krajší ako som si ho pamätala z posledného stretnutia. Jeho vôňu som cítila už z kilometra. Neskutočne ma priťahoval. Už v aute som sa musela ovládať aby som sa na neho nevrhla. Stála som tam pred ním ako také teliatko a prešľapovala som z nohy na nohu. Boleli ma z tých vysokým lodičiek. Teplo mi obliehalo po celom tele.
"Budeme tu len tak stáť?" opýtala som sa ho tichým roztraseným hláskom. Mala som sucho v ústach. Potrebovala som sa niečoho napiť, inak by som nedokázala vyriecť ani hlásku. Chytil ma za ruku a ťahal za sebou do svojho bytu. Otvoril dvere a zacítila som krásnu vanilkovú vôňu, ktorá sa šírila po celom byte. Vyzula som si lodičky a tým som sa oslobodila od bolesti, ktorá ma trápila. Prešiel bez slova do miestnosti, ktorá bola obývačka. Zažal bočnú lampičku, ktorá sa rozsvietila na červeno. Na zemi boli povysýpané lupene z červených a ružových ruží. Oproti seba dva vankúšiky. V strede dve zakryté tácky, šampanské a poháriky.
"Čo to má znamenať?" opýtala som sa prekvapene. Nedochádzalo mi o čo mu ide. Čo chce týmto všetkým dosiahnuť.
***
Dnešné sté pokračovanie príbehu je venované hlavne babenkám, ktoré sa na AJČZŽ namotali, som rada, že ste vydržali so mnou a príbehom a že Vás ani v nasledujúcich častiach nesklamem
@katuska8808 @upirka113 @sara0608 @wladqa @catherinne @kiksauri @luna13 @nikdynebudemstebou @lonelygirl. A na tie babenky, na ktoré som zabudla sa veľmi ospravedlňujem
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
catherinne
6. 10.októbra 2011 11:25
konečne sa to začalo vyvíjať
4
@andriss1 neviem, možno už zajtra. Uvidím ako budem mať čas ale posnažím sa čím skôr
@upirka113 nemáš za čo ďakovať
@upirka113 nemáš za čo ďakovať
6
skvelé normálne sa neviem dočkať nasledujúcej časti. Už 100 častí Ale dúfam. že tak skoro neskončíš Ešte ďalších 100 častí by sa zišlo
9
Včera som začala a dnes som skončila touto časťou. Úplne si ma dokázala namotať Pokračuj! A tiež gratulujem k stej časti
Napíš svoj komentár