Seby ma na tú sms, čo som mu poslala ohladom môjho otca neodpísal. Ale na druhý deň po škole sme sa stretli. Lenže nedopadlo to stretnutie najlepšie tak som odišla. Kroky som si nasmerovala rovno do parku. Behať sa mi nechcelo tak som sa prechádzala a premýšľala som o všetkom čo mi behalo po rozume. Chcela som vypnúť, ale myšlienky mi to nedovolili, márne som sa snažila. Neišlo to. Sadla som si na hojdačky a pozerala sa na okolie.
Milujem jeseň. Napadlo mi v tom momente, ako som sa pozerala na popadané farebné lístie po zemi. Hoci bola hustá hmla a videla som najďalej pár metrov bolo to krásne. Sedela som na hojdačke a pohojdávala sa a pritom som sa kochala tou krásou, ktorú nám príroda nadelila. Nemohla som sa vynadívať. "So Beautiful" pošepkala som si pre seba.
Vždy som si myslela, že jar je pre mňa najkrajším ročným obdobím, ale mýlila som sa. Nemôžem si vyberať. Ta ako by si žiadna matka nemala vyberať obľúbenca spomedzi vlastných detí. Každé ročné obdobie má čo to do seba.
Jar milujem pre všetku tú rozkvitajúcu krásu. Stromy, kvety, kríky, a tráva sa začína preberať zo zimného spánku. Začínajú kvitnúť a krášlia svoje okolie.
Leto, lebo vtedy je krásne teplo, slniečko svieti, rastie ovocie, je to skvelé obdobie ma párty na záhrade, na kúpanie sa, skákanie do jazera.
Jeseň, lebo všetky listy sa sfarbia do rôznych farieb a príroda je zabalená vo farebnom obale. Je to také krásne, že aj dospelý človek chodí pomedzi lístie a pripadá si byť dieťaťom ako sa prechádza po lístí, kope do neho, vyhadzuje si ho. Aj keď nikto nemá rád upršanú jeseň, ale takú aká vládne sa mi veľmi páči. Aj napriek tomu, že býva často hmla má to čosi výnimočné do seba.
Zima, milujem ak je hlavne na Vianoce a sviatky sneh. Hoci je sneh, ktorý sa udrží vzácnosťou narobí aj mnohé problémy, ale opäť si pripadám ako dieťa. Dieťa, ktoré sa rado jaší, šantí, šmýka po ľade, sánkuje, guľuje. Je to prekrásne pozerať sa von oknom na ulicu, záhradu, domy, ako sú zasypané bielou prikrývkou.
Strhla som sa od ľaku. Zo zadu spomedzi stromov vykukla Sebyho hlava, kráčal ku mne. Oprel sa o hojdačku a pozrel na mňa.
"Prepáč musela som si niečo vybaviť." vyhovorila som sa.
"Možem si prisadnúť?" spýtal sa.
"Uhm." prikývla som. Sadol si zatiaľ čo ja som sa trochu pohojdávala.
"Mal mňa keď opúšťal túto rodinu, prečo za mnou neprišiel skôr? Prečo až teraz?" opýtala som sa ho.
"Neviem, ale možno to chcel urobiť teraz." znela jeho odpoveď.
"Neodsudzujem ho za to." na chvíľu sa odmlčal, ale hneď pokračoval. "Pozri viem, že si nahnevaná, ale nechceš počuť od neho vysvetlenie?" Pozela som do zeme, myšlienky sa mi zastavili. "Nevieš čo sa vtedy naozaj stalo." povedal.
"Nechcem to vedieť."
"Ale áno chceš, Rony mučíš sa už od desiatich rokov. Zisti čo sa naozaj stalo. Aby si konečne prestala hádať. Pozri ak mu zavoláš, čo zlého sa môže stať a už nikdy v živote s nim nemusíš hovoriť. Najlepšie čo sa môže stať je vypočuť si aj jeho. To vysvetlenie ti môže zmeníť život. A obe riešena sú lepšue ako toto sedenie." Zodvihla som sa a odkráčala som domov. Nie preto, že mi bola už riadna zima, ale preto lebo som vedela, že nech to dopadne akokoľvek musím byť silná. Je to už veľa rokov, čo som svojho videla zoči voči. Musela som si premyslieť čo urobiť, ale nechcela som Sebyho zraniť, to by bola tá posledná vec v tom momente čo by som chcela.
Dominika...
"Vlado mi zas volal." posťažovala som sa Vande. Po škole sme išli rovno ku mne. V škole sme zas celý čas riešili chatu, ktorá sa blíži. Je to už za pár dni a my sme sa ešte nedohodli na jedle a nápojoch. Je to hrozné jeden chce to, druhý tamto. Potom zas niekto nechce ten alkohol, ale iný, ďalší zas je alergický na niečo, iný zas tam chce pizzu. Hrozné. Už som sa aj o to prestala zaujímať, radšej som si strčila sluchátka do uši a nechala som ich nech sa hádajú. Veď nech si každý prinesie čo chce a bude to asi tak najlepšie.
"Čo? Kedy?"
"Dnes."
"Akože dnes?"
"No dnes, v škole."
"Kedy, veď každú prestávku som bola pri tebe."
"No v tedy keď ste sa hádali, že čo budeme piť na chate, tak v tedy mi volal, ale nedvihla som ho."
"Prečo?"
"Načo?"
"Aby ste sa konečne porozprávali. Musíte si to vyjasniť. Nemôžeš to len tak nechať."
"A čo ak to tak nechať chcem?"
"Blbosť."
"Ako?"
"Že trepeš blbosť, ty ho chceš, miluješ ho, túžiš po ňom, myslíš na neho. Len nechápem prečo sa trápiš a ubližuješ vám. Sebe ubližuješ."
"Rada trpím to bude preto."
"Prestaň byť ironická miláčik. Myslím to vážne, prečo si neschváľ ubližuješ?"
"Žeby preto, lebo mi to tak vyhovuje?" začala som byť hnusná.
"Nie si normálna." postavila sa. "Idem domov." povedala a pobrala sa k dverám.
"Nechoď."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár