"Naozaj tu nechceš ostať?" opýtal sa ma Vladko, keď sme zaparkovali a vystúpili z auta.
"Nie nechcem." povedala som, aj keď som vedela, že to čo práve v tej chvíli robím nie je najmúdrejšia činnosť, ale nemohla som sa viac tváriť, že mi na ňom ani trochu nezáleží.
"Si si istá?" uisťoval sa.
Chvíľu som váhala, že či to urobím, ale napokon som sa odhodlala a vykročila som smerom ku chate. Po ceste ma schmatol okolo brucha spolužiak Maťo.
"Kamže si sa vybrala?" pýtal sa podnapitým hlasom.
"Za babami." snažila som sa dostať z jeho objatia, ale márne.
"Ostaň tu so mnou, oni sa bavia."
"Rada by som, ale neostávam tu."
"Ako to, prečo?"
"Lebo... Lebo.. Nemusím ti nič vysvetľovať." konečne som sa dostala z jeho objatia. Vbehla som do chaty rozlúčila som sa zo všetkými a vrátila som sa späť k autu. Vlado sedel už v aute za volantom. Hrala hudba. Presnejšie mal pusteného Majka Spirita.
"Kde si toľko bola?" stíšil hudbu aby sme sa počuli.
"Musela som sa rozlúčiť, veď som ani poriadne neprišla a už odchádzam." usmiala som sa na neho. Úpenlivo sme na seba hľadeli. Mala som takú chuť pobozkať ho. Tie jeho pery vyzerajú tak lákavo, sladko, nežne, že mi až z toho šibe. Musela som sa držať aby som ho tam nevybozkávala a určite aj on. Túžili sme po sebe asi rovnako.
"Veď tu môžeš ostať." povedal.
"Chcem byť s tebou." pošepkala som.
V priebehu dňa.
"Mozeme sa porozpravat?" napísala som sms Vladovi. Odpoveď prišla po niekoľkých minútach. Netrpezlivo som v ruke žmolila mobil. Nervózna som bola, ako pred nejakou dôležitou skúškou. Hypnotizovala som pohľadom mobil a vyčkávala kým príde odpoveď.
"Kde sa stretneme?" odpísal.
"Dojdes pre mna?"
"Myslis to vazne?"
"Smrtelne."
"Deje sa nieco?"
"Nie, len prosim prid."
"Kedy?"
"Dnes."
"O kolkej?"
"Kedy mozes?"
"Po treningu."
"Do kedy ho mas?"
"Do takej siestej a o siedmej som pred tvojim barakom, vyhovuje?"
"Ano."
"Ok, ked budem dole prezvonim ta. Zacina mi trening, potom sa ozvem."
Odložila som mobil z rúk a ľahla som si na postel. Myšlienkami som sa vrátila na časy, keď sme ešte tvorili pár. Boli to tie najkrajšie dni aké som s ním mohla zažiť. Určite by som nechcela zabudnúť ani na jeden zážitok s ním. Nikdy by som si to neodpustila. Milovala som ten šťastný pocit, ktorý som cítila len pri ňom. Teda hlavne pri ňom. Len pri ňom som bola naozaj šťastná. Stále som sa usmievala. Oči mi žiarili. Srdce plesalo láskou. V bruchu som mala trepotajúce sa motýle, ktoré chceli každú chvíľu vyletieť. Keď som bola s ním nemyslela som a neriešila žiadne blbé problémy, bola som bezstarostnou bytosťou, ktorú by v tom momente nikto nenahradil.
Ležala som na posteli a spomínala som na tie krásne chvíle. Ani som si neuvedomila ako rýchlo ten čas ubehol. Začala som sa chystať na stretnutie s človekom, ktorého stále ľúbim.
CHATA
Dominika...
Naštartoval a vyrazili sme. Nemala som tušenia akým smerom ideme.
"Kam ideme?" opýtala som sa.
"Nechaj sa prekvapiť." povedal a potmehúdsky sa usmial.
"Ako chceš." otočila som hlavu smerom k oknu a pozerala som sa na míňajúcu sa krajinu. Bola tma, tak som videla len nejaké osvetlené bilbordy a svoj odraz v skle a taktiež Vladka z profilu. Sústredil sa na cestu, ale kútiku úst mal vytočené do úsmevu. Usmiala som sa. Vyzeral nežne až nevinne a zároveň krásne.
Všimla som si v odraze ako sa pravou rukou blíži k mojím nohám. Opatrne položil ruku na ľavé stehno. Úpenlivo som sa pozerala v odraze skla čo bude nasledovať. Napnutá som bola ako struna. Ten jeho letmý dotyk rozprúdil vo mne zimomriavky. Usmiala som sa ešte viac.
"Čo to robíš?" otočila som sa vo chvíli keď mi začal hladkať nohu. Bolo to príjemné, ale nevedela som kam týmto mieri.
"Prepáč." ruku položil na volant, z tváre mu zmyzol úsmev a tváril sa vážne. "Nechcel som."
"Len sa pýtam, že čo to znamená. Nehovorím, že to nebolo príjemné." radšej som dala hlasnejšie hudbu aby som aspoň takto prekryla to trápne ticho, ktoré v aute nastalo.
Zaparkovali sme niekde pred nejakou bytovkou.
"Kde sme?" opýtala som sa keď vypol hudbu a v aute nastalo ticho.
"Nie je to jedno?" opýtal sa. Mykla som plecom. Vystúpila som z auta smerom k lavičkám.
"Čo ti je?" prišiel ku mne.
"Ja som v pohode, čo je s tebou?"
Nadýchol sa a vydýchol. "Chýbaš mi." povedal. Pár sekúnd som na neho bez mihnutia oka pozerala. Priblížila som sa k nemu na vzdialenosť pár centimetrov. Videla som dokonale rysy jeho tváre. Aj napriek tomu, že bola tma, svetla z auta nás perfektne osvetľovali ako žiari reflektorov na pódiu. Nedokázala som sa mu pozrieť do oči, nohy ma mi podlamovali, tep sa mi zvýšil, srdce sa mi rozbúšilo. Objala som ho. Silno, pevne. Ovinula som ruky okolo jeho chrbta a držala som si jednu ruku druhou. Nechcela som aby ma od seba odstrčil tak som zatínala sily aby sa to nestalo. Hlavu som si oprela o jeho hruď. Objal ma aj on. Potešilo ma to. Usmievala som sa zas ako bláznivá, šťastie ma totálne ovládlo.
"Aj ty si mi chýbal." pošepkala som. Stisol ma pevnejšie. Rukou mi začal hladiť vlasy, bolo to príjemne. Prechádzal postupne ku tvári, pohladil ma po líci a zobral mi tvár do rúk. Pozerali sme sa navzájom do oči. Vedeli sme čo bude nasledovať. Len si nebol istý či to chcem aj ja. Nemohla som odolať. Pobozkal ma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár