Ako jeden človek zmení život.=45. časť (Vlado, kde si?)

Trochu som niečo poupratovala a išla som si zabehať. Nemohla som začať plakať. Veď veľké baby neplačú. Musela som si tu prechádzajúcu depku nejakým spôsobom odohnať od tela. Keď som sa vrátila Sebastián s Peťom pili na terase kávu.
Pozdravila so ich a vošla som snu do kuchyne. Nemala som chuť zdržať sa pri nich. Aj keď mi Peťo rukou naznačoval aby som prišla za nimi.
Sadla som si do obývačke na pohovku a zapla som telku. Práve dávali reláciu o celebritách. "O pár týždňov nikto nevie kedy presne sa vráti na Slovensko ten najlepší hráč hrajúci za Anglicku ligu. Spolu s ním aj jeho priateľka. Na záberoch vidieť, že im to klape a že sú šťastný. Je za ich nečakaným návratom niečo viac, alebo sa im len zachcelo vidieť rodinu?" rečnila redaktorka a bežali rôzne záznamy, kde bol môj otec s tou fuchtlou. Viac som nedokázala vnímať jej reči. Pozerala som sa len na fotky a záznamy môjho otca a tej.. Vyzerali tak šťastný. Obaja mali šťastné úsmevy na tvárach. Vyzeral o pár rokov mladšie. Fotky boli z nejakých akcií kde sa nechali od fotiť. Mal na sebe oblek so zlatou kravatou a ona mala šaty zlatej farby. Vôbec nevyzeral na to, že ma dieťa. Že má mňa. Nevyzeral, že by som mu chýbala. Prišlo mi to strašne ľúto. Chcela som aby bol tu, pri mne. Videl ma vyrastať. Objal by ma a povedal, že sa nemusím báť, že všetko bude dobre. Lenže nie je tu. Ani tu nebol v tých dôležitých situáciach v mojom živote.
Bolo mi smutno. Chýbal mi. Áno chýba mi aj keď to popieram a tvrdím, že ho nenávidím. To sú len výhovorky ako potlačiť bolesť v srdci.
Skotúľala sa mi slza po tvári, ani som ju necítila. Do obývačky vošla Dominika. Radšej som si pretrela oči aby nebol vidieť náznak plaču.
"Ako ti je?" opýtala som sa kamarátky, ktorá nevyzerala vôbec najlepšie.
"Povedz mi, že to s Vladom sa mi iba snívalo." veľmi rada by som jej to povedala. Hodila sa na pohovku.
"Rada by som, ale je mi to ľúto."
"Prečo?" opýtala sa s priškrtením hlasom, zdvihla sa a odišla do záhrady.
"Kam išla?" opýtala sa ma Katka od schodov. Videla ako Dominika odchádza do záhrady.
"Von."
"Nevyzerá vôbec dobre."
"Vidím, musíme niečo urobiť." sadla si na pohovku a pozerala na mňa. Trápila sa rovnako ako ja. Nemali sme dobrý pocit z toho, že vidíme našu kamarátku takto sa trápiť.
"Ale čo?" opýtala sa.
"Neviem,.... Kde je Vlado?"
"Neprišiel."
"Neprišiel?" začudovala som sa. Nečakala som takúto odpoveď a dosť ma zaskočila.
"Nie, celý čas sme boli s Peťom v kuchyni a čakali ho. Potom sme sa išli pozrieť do Bosorky, ale bola zatvorená. Nikde sme ho nenašli." povedala sklamane.
"Čo ak?" nenechala ma dohovoriť.
"Čo?"
"Ak sa mu niečo stalo?"
"Čo by sa mu malo stať?" opýtala sa rozčúlene. Vladlo tu dusno z toho, že Vlado niekde zmizol, ale nikto nemal šajnu kde môže byť.
"Neviem." mykla som bezmocne plecami.
"Čo ak išiel do Blavy?" po chvíli sa opýtala. Bola to jedna z možností, ale neodišiel by bez toho aby nám to oznámil.
"Myslíš?"
"Neviem, skúsim mu zavolať." vytiahla mobil, ale zastavila som ju zo slovami, že si mobil nezobral.

Po obede bola Katka na internete a mala od neho správu:
" Som v poriadku. Večer budem v Bosorke ak by ste niečo odo mňa chceli." Keď ma Katka zavolala a ukázala správu nechápala som. Bola som zúfala, nevedela som čo urobiť.
Počas dňa Sebyho kamaráti išli domov ostal tu len Tomáš a pre mojich kamarátov prišiel Miro, Vanduškyn starší brat.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu