Týždeň bol naozaj náročný. Hlavne pre Rony. Od kedy sa stala tá nehoda Sebymu s nikým nekomunikuje. A keď myslím, že s nikým tak doslovne. Uzavrela sa do seba. Nevníma nikoho a nič. Iba sedí pri Sebym a stále mu niečo rozpráva. Od kedy povedal doktor, že je tu šanca, že jeho podvedomie vníma tak je stále len pri ňom. Nechce ani domov ísť, ani jesť, ani piť. Lenže doktor jej vynadal, že to takto nepôjde a že ak chce navštevovať Sebyho musí sa o seba starať. Poslúchla ho a aspoň niečo málo zje.
"Ako to s ňou vyzerá?" opýtala sa ma Majka, keď prišli s Kamilom do nemocnice.
"Zle. Zmenila sa. Nespoznávam ju." odpovedala som jej.
"Nejak pochudla." povedal Kamil.
"Vidím. Bože je mi jej tak ľúto. Neviem ako jej mám pomôcť."
"Idem za ňou." povedala Majka. Vošla do izby a zavrela za sebou dvere.
"Spala vôbec?" opýtal sa Kamil.
"Tak čo som tu a čo viem tak nie, ale určite nejaké dve hodinky spí. Dominika hovorila, že včera spala asi tri hodiny. Vieš doktor jej tam nechal priniesť posteľ, lebo ani za nič nechcela odísť tak to musel nejako vyriešiť." snažila som sa Kamilovi vysvetliť situáciu.
"Je mi jej tak ľúto. A nielen Rony, ale aj Janky. Toto by som veru nečakal." krútil hlavou. "Kebyže si videla Majku aká šokovaná bola. Myslel som si, že zamrzla, asi päť minút ostala bez pohnutia stáť a pozerala do blbá. Neviem si vôbec predstaviť ako to muselo Rony vziať. Vlastne aj mňa to vzalo. Už neviem ani čo hovorím."
"Rozumiem ti. Ja som tiež bola prekvapená, keď som sa to dozvedela. Ale teraz je najdôležitejšie, aby sme stáli pri Rony a Janke, vieš aspoň nech niekto je silný, aj keď je to viac než ťažké."
Dominika...
Proste jenom David:Ahoj, jak se máš?
Dominika Najsmile: Ahoj, ale vieš ťažko. Rony sa zrútila s nikým nekomunikuje. Neviem ako jej pomôcť.
Proste jenom David: Ještě stále je ten její přítel v kómatu?
Dominika Najsmile: Stále. Vôbec neviem čo jej mam povedať, ako ju povzbudiť. Som z toho zúfala, vieš ako som ti hovorila, že ma zradili? Neriešim to, to vôbec nebolo dôležite. Teraz ma mrzí, že som sa na nich hnevala kvôli blbostiam. Dúfam, že sa Sebastianov stav čoskoro zlepší, lebo Rony neskončí najlepšie.
Proste jenom David: Neporadím ti, asi by bylo nejlepší kdyby si při ní byla. I beze slov. Prostě jen samotná přítomnost, že je někdo kdo ji má rád, že není sama. Víš může jí to pomoci více než nějaké otřepané fráze typu "Neboj dopadne to dobře." chápeš, jsou to jen slova, ale přítomnost může udělat mnohem více.
Dominika Najsmile: Asi máš pravdu, pôjdem za ňou. Je v nemocnici. Prespáva tam, nechcela odisť domov, tak to primátor vyriešil tak, že tam môže spať.
Proste jenom David: No dúfam, že to dopadne dobre. Budem držať palce.
Dominika Najsmile: si milý, veľmi ti ďakujem.
Proste jenom David: nemáš za co, i příště
Dominika Najsmile: Idem si niečo urobiť na papanie a pôjdem do nemocnice, večer tu možno budem.
Proste jenom David: Jo pak večer se možná uvidíme. Drž se.
Odhlásila som sa, vypla počítač a išla do kuchyne. Na nič čo bolo v chladničke som nemala chuť tak som si išla dať sprchu. Dnes je zase ako už dva týždne škaredé počasie. Vôbec to nevyzerá na leto. Skôr na jeseň. Bez dáždnika sa ani neoplatí vyjsť z domu. Lebo aj šesťkrát za deň spŕchne. Našťastie nie sú silne búrky, takže ten môj dáždnik, stále drží. Musím si zaklopať aby som to nezakríkla. Povedala som si v duchu a zaklopala som na skriňu.
Obliekla som si čierne rifľové nohavice. Tričko som si dala červené z výstrihom do v a s čiernym nápisom YOU KNOW YOU LOVE ME. Dala mi ho urobiť Rony, vlastne mi ho darovala len tak. Ani narodeniny, ani meniny som nemala. Potešilo ma to, lebo sa mi to tričko neskutočne páči.
Len čo som vyšla von začalo popŕchať. Našťastie to boli len nejaké oblaky, ktoré sa hneď vytratili. Pod mrakom bolo stále, ale aj napriek tomu bolo príjemne teplo. Aspoň, že nie je zima.
Zastavila som sa na Račku a kúpila som si bagetu. Tu robia asi tie najlepšie bagety. Najlepšie je, že sú čerstvé, takže o to viac mi chutia. Kúpila som jednu aj Rony. Keď sme chodili ešte na základnú školu nebolo dňa kedy by sme tu neboli. To by muselo byť vo veci niečo veľmi vážne aby sme tu neboli.
V nemocnici boli všetci Sebyho priatelia, čo ma potešilo. Lebo fakt potrebuje podporu. Síce to nejako nevníma, možno podvedome, ale určite to pomáha Rony. Sedela vedľa neho na stoličke a držala ho za ruku. Videla som pohyb pier, takže mu niečo hovorila. Vlastne vždy keď som sa na ňu pozrela niečo mu vravela. Alebo mala pustený mobil a prehrávala mu rôzne pesničky. Z rôznych štýlov. Privítala som sa zo všetkými okrem Vlada. S ním som sa za tu dobu ani raz nepozdravila. Ja by som prvý krok neurobila a už vôbec nie po tom čo mi spravil. Lenže vedela som, že ľahostajný mi nie je. Niekde v hĺbke duše k nemu prechovávam akési city, ale tie city nedám najavo ani keby neviem čo bolo. Vošla som do izby. Rony mi ani sekundoví pohľad nevenovala. Vyzerala hrozne.
Vychudnutá na kosť a kožu. Doslovne. Vlasy neskutočne zničené. Mastné. Tvár strhaná, namaľovaná, ale ani neodlíčená. Vyzerala ako bezdomovec. Teda chápem, že ju to vzalo, ale mala by sa postaviť na nohy. Čo ak by sa Seby prebral? Zľakol by sa. Musím jej to naznačiť. Nechcem ju raniť, ale ak bude takáto tak skonči na psychiatrii.
"Ahoj, priniesla som ti bagetu." vytiahla som a podávala jej ju. "Tvoja obľúbená."
"Nie som hladná."
"To nechcem počuť! Musíš jesť, pozri sa na seba. Si kosť a koža. Kde je ta sexi baba aká si bola?"
"Ta už nie je, nemôžem jesť."
"Mňa nezaujíma, že nemôžeš jesť. Musíš! Neodídem skôr než to zješ." pohrozila som jej. "Nerada ti to vravím, ale musím. Možno sa na mňa nahneváš, ale niekto ti to povedať už musí." začala som svoj monológ. "Si moja najlepšia kamarátka, a vidím ako ťa táto situácia zmenila. Zničila. Chápem, že sa trápiš kvôli Sebymu, ale čo ak sa preberie? Chceš aby ťa videl takúto? Neupravenú, neodmaľovanú, strašidelnú? Musíš byť silná, určite bude potrebovať tvoju pomoc. Chceš aby sa ťa zľakol?"
"Ty si kamarátka?" vybehla na mňa. Oprávnene. "Prečo mi toto hovoríš? Prečo ma nenecháte na pokoji? Ty, Katka, Vlado, mama, všetci. Nechajte ma tak. Starajte sa o seba a na mňa sa vyserte. Vám vôbec nezáleží na Sebym. Nikdy vám na ňom nezáležalo, tak čo sa pretvarujete? Načo je to dobré? Choďte domov a robte si svoje veci, starajte sa o seba." už kričala. Vedela som, že všetky tie emócie musí dostať zo seba von, ale zraňovali ma jej slova. Veľmi.
Odišla do kúpelne a zamkla sa v nej. Radšej som odišla, nechala som ju samu. To jediné som mohla pre ňu urobiť. A aj pre seba. Na chodbe ostal len Vlado, ostatný išli zrejme do bufetu. Sú tu už od rána a aj tak nič nezmôžu.
"Čo sa stalo?" opýtal sa Vldo keď som išla z izby. Určite to všetko počul. Veď všade vládlo hrobové ticho.
"To čo sa malo." nemala som chuť vysvetľovať. A už vôbec nie jemu. Sadla som si na stoličku. Viac som to nevydržala rozplakala som sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár