Pristúpila som k Mišovi, ktorý do teraz sedel na lavičke pred mojim barakom a usmieval sa na mňa. Keď som bola kúsok od neho postavil sa a podišiel ku mne. Pozdravili sme sa a vykročili smerom k pizzerii.
"Môžem jednu otázku?" opýtal sa váhavo. Mykla som plecom, že nie je problém.
"Ten chalan, s ktorým si práve vyšla z vchodu. Niekoho mi pripomína, ale nemôžem prísť na odpoveď. Kto to je?" čakala som, že bude vedieť o koho ide. Teraz som váhala nad odpoveďou.
"No ak si myslel na Vlada, tak si myslel správne."
"Ty sa s nim poznáš?"
"Hej, ale nechce sa mi o ňom baviť."
"Rešpektujem ťa. Tak ako sa dnes máš?"
"Dobre, čo ty?" ostala som prekvapená jeho otázkou. Zvyčajne sa takto bavím s niekym na nete. Ale v reali trochu inak.
"Aj ja dobre." potom nastalo chvíľkové trápne ticho. Vošli sme do Pizzerii Smile a usadili sme sa pri okne. Netrvalo dlho a k nášmu stolu prišiel čášnik, ktorý sa poznal s Mišom.
"Nazdar kámo, čo ty tu?" privítali sa podaním ruky.
"Tak prišiel som na pizzu." povedal a pozrel kútikom oka na mňa.
"Ani ma nepredstavíš." povedal akože urazene.
"Sorráč, toto je Dominka a Laco." podali sme si ruky a Laco nám podal jedálny lístok.
"Akú pizzu si dáš?" opýtal sa.
"Neviem či zvládnem celú pizzu."
"Myslel som na a ak ju nedoješ môžeš si ju nechať zabaliť." povedal a stále mu po tvári behal milý úsmev.
Objednali sme si a medzi tým sme sa rozprávali. Teda Mišo rozprával. O sebe. O jeho záľubách, o tom ako pracuje tu v pizzerií, ako by najradšej odišiel do zahraničia a naučil sa Španielsky jazyk.
"Keď som bol malý žili sme asi tri roky v Španielsku na Makarskej, ale nepamätám si to. Iba nejaké momenty vnímam. Ani jazyk neviem." povedal, keď začal hovoriť o tom ako by veľmi rád žil v Španielsky hovoriacej krajine. Mňa ku slovu pustil až keď som sa najedla a opýtal sa.
"Chutilo ti?"
"Samozrejme. Tu majú najlepšiu pizzu z okolia." Ani som poriadne nedopovedala a hovoril zas on.
"Asi pred rokom, keď bola u nás babka. Išli sme do mesta na pizzu. Ešte v tých rokoch, keď robila chodila v centre mesta do jednej pizzerií, ale od vtedy ju mali už viacerí majitelia a aj samotná chuť pizze sa zmenila, ale babka trvala na svojom, že tam je najlepšia pizza v meste. No nebola. Chutila ako linoleum." zhrozene som na neho pozrela. Samozrejme, že som si nemyslela, že linoleum nejedol, ale nebolo to celkom tak.
"Raz z kamošmi, keď som mal voľný dom, niekde som vyhrabal kus linolea, ktoré sme mali v kuchyni. A stavili sme sa, že si odkusnem z linolea. Stávku som samozrejme vyhral, ale bolo to hrozné a tak isto chutila aj ta pizza." zhrozene a znechutene som na neho pozerala a povedala som si: "STOP! Najvyšší čas isť domov."
"Ospravedlň ma idem na toaletu."
Rýchlosťou blesku som sa vytratila na dámske toalety. Hodnú chvíľu som sa pozerala na seba v odraze zrkadla a začala som ľutovať, že som Vlada odohnala. Bolo by to oveľa príjemnejšie ako on. Chvíľu som sa prekonávala aby som za nim vôbec išla, ale nemohla som sa správať tak arogantne, tak som sa vrátila naspäť ku nemu. Nahodila som falošný úsmev, ale snažila som sa to zakryť. Nevšimol si nič. Našťastie už zaplatené bolo tak sme mohli isť naspäť. Pôvodne som chcela zaplatiť za seba, ale toto bolo najmenej ako mi to mohol vynahradiť. Namierila som si našu prechádzku smerom k bytovke kde bývam. Zas celú cestu rozprával. O sebe. Aký sebec to je. Jediné na čo sa ma opýtal a zaujímal sa bol Vlado.
Už keď sme bolí kúsok od bytovky som sa mu ospravedlnila zo slovami.
"Prepáč, že ťa prerušujem v rozprávaní, ale akosi sa necítim dobre. Začalo mi byť zle od žalúdka. Dúfam, že sa neurazíš ak sa odpojím a pôjdem domov."
"Samozrejme. Len choď ak ti je zle. Uvidíme sa nabudúce" povedal. "No tak dúfam, že to bude aspoň za desať rokov." povedala som si v duchu. Chvíľu sme oproti seba stáli, keď sa začal približovať k mojej tvári. Našťastie som sa stihlo pootočiť tak aby pobozkal moje líce, lebo bozk na ústa by som vážne nezniesla. Rozlúčili sme sa a rýchlo som vbehla do bytovky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár