Zas to tu je. Ta blbá smutná nálada. Chce sa mi plakať. Aj plakať budem!
Bolo to asi pred dvomi rokmi. Zoznámili sme sa ako je už v dnešnej dobe normálne. Na nete, resp. na pokeci. Keďže na fb som a ani ty ešte nefičali. Pamätám si na ten deň akoby sa to stálo len pred pár dňami.
Prechádzala som z miestnosti do miestnosti. Hľadala som niečo. Nič konkrétne. Vstúpila som do miestnosti "Do pohody" tam som napísala: "je tu niekto do pohody na písanie? nudím sa."
Odpísalo mi zopár týpkov. Ako vždy konverzácia skončila rovnako. "nj", "jj", "ok", alebo "nwm". Proste nemala som si s tým človekom viac čo napísať keď ani nie je schopný odpísať celými vetami.
Napísala som tam neskôr ešte raz. Napísal mi on. Ty si mi napísal. Začali sme si písať. O ničom, ale predsa o niečo. Naša konverzácia trvala dlhšie ako týždeň. Čo už bolo čo povedať. Trvala dokonca dlhšie ako mesiac, či dva, dokonca dlhšie ako rok. Vlastne dva roky.
Tieto dva roky boli asi tie najlepšie, ktoré som strávila s tebou a predsa bez teba.
Zo začiatku som sa nechcela s tebou stretnúť, lebo predsa nikdy nevieš kto sa naozaj na druhej strane skrýva. Bola som mladá a plná idealizmov, no predsa nohami pevne pri zemi. Teda len občas.
Prešli asi dva mesiace nášho chatovanie. Zavolal si ma von. Dohodli sme sa na mieste a čase, ale niečo mi do toho prišlo. Bolo mi to ľúto. Tešila som sa na našé prvé stretnutie. Veľmi ma to mrzelo, nebolo to naschvál, proste mi do toho niečo prišlo ://
Dohodli sme sa na ďalšom stretnutí, no zas sa neuskutočnilo. Teraz mojou vinou, lebo som proste bola lenivá. Tiež ma to mrzelo, lebo som vedela, že ma chceš už konečne vidieť. Potom si zas nemohol ty. Teda neviem či to nebola len odplata, ale predsa ani tretie dohodnuté stretnutie sa nekonalo. Potom som mala strach, že čo ak to skončí? Čo ak si nebudeme na toľko sympatický aby sme pokračovali v konverzácií. Vyhovárala som sa, ale to len zo strachu, že nebudem pre teba dosť dobrá, že ťa proste sklamem. Nechcela som ťa sklamať, no zároveň som nechcela byť sklamaná ja.
Potom už to nebolo možné. Odsťahoval sa. Nie ďaleko, ale predsa to už nebolo tak blízko ako pred tým. Neskôr si si našiel priateľku a tak som ti nechala voľnú cestu, aj keď som ti vlastne v ničom nebránila. Nemala som právo. V písaní sme pokračovali, ale už to nebolo to pravé. To čo bolo pred tým. Nejak sme strácali spoločnú tému.
Potom si sa vrátil s5. Išiel si zas bývať k babke. Lebo si sa rozišiel z babou, z ktorou si bol vyše pol roka. Bola som rada, že si s5, ale sklamaná, že si nešťastný. Dala by som čokoľvek za to aby si bol šťastný. Na stretnutie si nemal náladu a ja som ťa plne chápala a rešpektovala. Viem ako to bolí, keď ťa milovaná osoba sklame. Viem to.
No vyliečil si sa z tejto zákernej choroby a sľúbili sme si, že už sa MUSÍME stretnúť. Proste nech sa bude diať čokoľvek tak sa stretneme.
Stretli sme sa. Bola som rada, že ťa vidím. Aj ty si bol rád. Videla som to na teba. Prešli sme asi celú Blavu, nohy ma hovadsky boleli, ale stálo to za to.
Písali sme si potom ešte asi mesiac. Potom sme sa stretli zase. Skôr to proste nešlo. Ja som to vedela už vtedy. Vedela som, že je to láska na prvý pohľad. Teda tak sa tomu hovorí. Vedela som, že to čo medzi nami je niečo viac ako kamarátstvo, ale zároveň nie toľko ako láska. No je to niečo čo nie je bežné. Neviem to presne definovať....
Lenže vtedy to bolo obojstranné. Vedela som to. Cítila som to. Dával si mi to najavo. Nemusel si nič hovoriť, ja som to proste vedela. Boli sme si niečo ako spriaznene duše. Najlepší kamaráti,..
Lenže to už nie je. Pokazilo sa to, proste asi to takto má byť...
Asi to má byť tak, že ja k tebe stále to cítim, ale ty už nie.
Ako naschvál sa často stretávame. Vidím ťa takmer každý deň a ty sa na mňa ani nepozrieš. Ani kútikom oka. Nevenuješ mi ani ten tvoj krásny úsmev, ani pohľad tými tvojimi krásnymi očami. Iba prechádzaš zo sklonenou hlavou okolo, akoby som neexistovala, ale existujem. Som tu, teraz, na tomto mieste. A chápem, že nikdy nebudem mať to po čom tak túžim....
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
luna13
28. 6.júna 2011 21:41
je to niečo veľmi podobné ako to čo sa stalo mne... aj to časové rozpätie-2 roky...len narozdiel od teba ten môj príbeh má šťastný koniec...ja mám po čom tak veľmi túžim...síce sa nemôžeme stretávať tak často akoby sme chceli...ale čo už... viem si aspoň tak približne predstaviť aké to máš ťažké.. a je mi to ľúto...
2
Krásne napísané, no smutné.
A môžem sa opýtať, ako si dala ako podmaz stránky hudbu?
A môžem sa opýtať, ako si dala ako podmaz stránky hudbu?
4
7
Tento blog mi vtisol do učí slzy. Vieš prečo. A je to krásne len škoda, že také smutné
Napíš svoj komentár