Stalo sa to, naše ruky sa odtrhli a nejdú spojiť.
Nebudem plakať, smútiť, depkovať, písať stupídne statusy ako veľmi mi chýba, ako veľmi ho milujem, ako veľmi ho chcem zas držať, pohladiť, písať si s ním, rozprávať sa o hlúpostiach, počúvať ako rozpráva svoje funny story zo školy, bozkávať sa, hovoriť si ako sa ľúbime. Nemôžem sa ľutovať, veď mám predsa nejakú hrdosť? No možno ju mám, ale musím ju ukázať. A tak začínam bojovať proti sebe samej.
Ja a on. Tam na tých miestach, ktoré sme obaja milovali. Prechádzame sa zas. Kráčame jeden vedľa druhého, držíme sa za ruky, cítime studené ruky, ktoré máme obaja, keďže vonku je taká neskutočná zima. Smejeme sa na hlúpostiach a rozprávame si vtipy. Tak dobre ma vie rozosmiať. Pozerám sa do jeho krásnych zelených očí, ktoré mi vravia, že ma MILUJE. Úprimne, naozaj, nežne, vášnivo, zo srdca. Cítim sa najúžasnejšie ako sa len dá. Dokonca ešte úžasnejšie. Rozplývam sa láskou, ktorú cítim k nemu, ale aj ktorú mi dáva. Zrazu moje srdce plesá radosťou, už nekrváca. Leukoplast, ktorým som zalepila ranu pevne drží. Usmievam sa. Usmieva sa. Taký ňuňu je, že by som ho celého spapala. Som v tom okamihu najšťastnejšou bytosťou v celej existencií. Hovorí mi slová ako: "navždy budeme spolu", "nikdy nebudeš sama.", "pustím ťa, len keď príde niekto lepší a krajší než som ja.", "milujem ťa najviac na svete.", "si jackpot, ktorý sa podarí vyhrať len mne.", "moje srdce bije len pre teba.", "milujem ťa tak strašne moc, že sa čudujem, že som ešte z toľkej lásky nezinfarktoval."
A príde ta najhoršia časť, aká len môže prísť. Zobudím sa na zvonenie budíka, ktorý mi oznamuje, že mám prestať snívať, vstať z postele, ísť do školy a mať ten najlepší a naj žiarivejší úsmev na tvári.
..lenže môžem mať úsmev na tvári, ale jazvu, ktorá sa tak ľahko nezahojí v srdci...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár