„Mami! Túto! Prosím, kúp mi túto bábiku.“
Spomínala ako sa to všetko stalo. Chcela len jedno – Právo na šťastie.
A v hlave si začala rozprávať svoj príbeh.
-Bola zima a myslím, že sa začínal Vianočný chaos. Všade naokolo boli farebné svetielka a do obchodu prichádzalo stále viac a viac hračiek. A stále viac a viac hračiek aj odchádzalo. Len ja som vždy zostala. Neviem prečo. Možno preto, že som nebola taká krásna ako ostatné bábiky. Mala som trošku odbité z líčka, pretože som raz spadla za poličku a nebyť milej upratovačky, asi by som tam ostala. Vianoce sa blížili a ja som stále sedela v obchode a len sa prizerala ako mi pred očami miznú moji kamaráti. Jedného dňa som však začula tenký hlások malého dievčatka.
„Mami! Túto! Prosím, kúp mi túto bábiku.“ prosilo.
Myslela som, že chce jednu z tých krásnych vymaľovaných bábik vedľa mňa, ako každý.
„Si si istá, že chceš práve túto? Veď pozri, je rozbitá.“ povedala jej mamka.
„Áno, som si istá ! Chcem len túto!“
Vtedy som vedela, že myslí mňa. Oči sa mi rozžiarili, aj keď to na prvý pohľad nebolo vidieť. Rozbúchalo sa mi srdce a na tváričke mi vykvitol jemnučký úsmev. Dievčatko ma zobralo do malých ručičiek a objalo ma. Vtedy som prvýkrát pocítila ozajstnú lásku. To dievčatko sa volalo Beky. Každý deň sa so mnou neúnavne hrala, brávala ma do škôlky, neskôr do školy.
Pamätám si, ako ma raz dala svojmu psíkovi Rokymu a ten ma odniesol až na koniec záhrady. Bála som sa, či sa mi niečo nestane. Ale Beky pribehla ku mne a zobrala ma do náručia.
„Neboj sa! Nič sa ti nestane, nedovolím to!“ upokojovala ma.
Beky rástla tak rýchlo, že som si to ani nestihla všimnúť a bola už piatačka. Už to nebolo to malé dievčatko. No aj napriek tomu, ma raz zobrala do školy. Schovávala ma v taške. Asi nechcela aby sa mi niečo stalo. Bola prestávka a Beky odišla na chodbu. Mňa nechala v taške, kde som si prezerala učebnice, zošity a knižky. Zrazu som počula kroky. Vlastne nie, neboli to kroky! Bolo to dupanie, akoby ku mne kráčalo stádo slonov. Z vonku som počula len:
„Aha! Rebeka tu má bábiku!“
A potom hlasný smiech. Nevedela som čo sa deje. Vedela som len to, že sa rozprávajú o mne.
„Nechaj ju!“ kričala Beky.
Obrovský chlapec s ešte obrovskejším bruchom ma schmatol za ruku a nahlas sa smial.
„Ty si nosíš do školy bábiku ? Veď to robia len malé deti!“ kričal dav ľudí.
„Prestaňte! Prestaňte s tým!“ kričala Beky a vytrhla ma obrovi z ruky.
Keď sme prišli domov, Beky si sadla na posteľ a začala plakať. Mňa nechala v taške. Netušila som, čo sa deje. Vždy keď plakala, zobrala si ma do náručia a jej slzy mi stekali po tvári. Plakali sme obe, spolu. Ale teraz ma ani len nevybrala z tašky a nechala ma v tme. Hoci vedela, že sa tmy bojím.
Do izby vošla mamka.
„Beky, čo sa deje? Prečo plačeš?“ spýtala sa ustarostene.
„Spolužiaci sa mi smejú, lebo som do školy doniesla bábiku. Na bábiky som už asi veľká. Veď nikto z našej triedy sa už nehrá s bábikami!“ vysvetľovala Beky.
Nechcela som veriť tomu, čo počujem. Beky ma už nepotrebovala. O pár dní na to, som počula, že pod oknami niečo búcha. Bolo to veľké nákladné auto, ktoré prevážalo nábytok.
Myslela som, že si Beky kúpila novú skriňu alebo posteľ. Ale nie, sťahovali sme sa. Tešila som sa. Vždy som chcela vidieť aj niečo iné ako len malú detskú izbičku. Beky vošla do izby a začala hádzať veci do veľkých papierových krabíc. Tričká, oblečenie, knihy, hračky... Len mňa stále nechala na poličke. Do izby vošla mama a povedala Beky aby dala hračky, ktoré už nechce do jednej krabice a vyniesla ich na povalu. Beky stála v strede izby a obzerala sa okolo seba. Potom zobrala do ruky plyšového macka, gumené zvieratká, umelohmotné tácky a lyžičky a nakoniec podišla ku mne. Zobrala ma do ruky a objala tak silno, až mi skoro zastavila dych.
„Prepáč.“ povedala smutným hlasom a vložila ma do krabice. Krabicu vyniesla na povalu tak, ako jej mamka nakázala. Položila ju na malý nestabilný stolík. Keď zabuchla dvere, krabica sa prevrátila a ja som vypadla na zem. Ležala som tam a začala som všetkému rozumieť.
Aj ja som bola len vec, ktorá časom omrzí. Po tvári mi začali stekať malé slzy a v srdci som cítila obrovskú ranu. Bolelo to viac, ako rozbité koleno. Bolelo to hlavne preto, že som už nemohla nič urobiť. Vstala som a sadla si ku oknu. Videla som ako odchádza nákladné auto a za ním naša malá škodovka. Veľká plechová brána sa zavrela a ja som bezbranne sedela za oknom s pocitom, že je všetkému koniec.-
Každý má právo na šťastie. Aj malá porcelánová bábika.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@stenatko no to bolo písané v takej dosť čudnej nálade a je to sloh do školy na nejakú súťaž či čo... ale súhlasím s tebou, mohlo to byť viac zaujímavé.. aj tak dík za kritiku
Napíš svoj komentár
A trochu mi to pripomínalo Toy Story 3