Bola chladná letná noc. Na tmavej nočnej oblohe utkanej z toho najtmavšieho zamatu svietili strieborné hviezdy a svit osamelého mesiaca sa odrážal od plynúcej a spenenej vodnej hladiny na moste pod ním. Voda obmývala pevné a rokmi ošúchané kamenné steny. Na lakťoch ktoré mal opreté o kamenné zábradlie ho tlačili vyšúchané výbežky. Poslední oneskorenci sa vracali do svojich domovov v ústrety spánku. V ušiach mu znela hra neznámeho pouličného harmonikára. Jeho hudba mu pomaličky prenikala do duše a posilňovala zvláštny, no dusivý pocit v jeho hrudi. Svoj pohľad uprel na pomaly utíchajúce mesto. Celé bolo posiate tisíckami zlatých svetielok. Plynové lampy a hudba rozrážali temnotu a strach. Niekde v diaľke sa rozozvučali kostolné zvony. Bolo neskoro a on sa odtiaľto stále nedokázal pohnúť. Popod most na ktorom Jacque stál, ticho, za spevu pripitých cestujúcich preplávala loď.

Stále čakal, nevzdával sa. Vždy bojoval, kým mal o čo a teraz to nebolo inak. Mrazivá päsť v jeho hrudi však čoraz mocnela až mal pocit, že praskne. V tom sa mu z hrude ozval zvuk. Vzlyk. Ten tón nikdy predtým nepočul, no vedel, čo znamená. V tej chvíli sa v ňom prelomila akási posledná hrádza. Hnedý prameň vlasov sa mu zošuchol doprostred čela. Všetko zničil. Všetko, čo sa dalo pokazil a zlomil, všetko čo za sebou nechal, bolo zničené. A ona... Ona jediná držala to, čo zlomiť nestihol, vo svojich jemných rukách. Všetko čo mu zostalo vložil do srdca, ktoré jej dal ako na dlani. Kde je? Nevidel ju. Necítil ju. Ako by len mohol? Bola tak ďaleko, no predsa tak blízko. Niekedy mal pocit, akoby okolo neho práve prešla a on ju nezbadal. V noci sám kráčal parížskymi ulicami a zacítil jej vôňu v kvetoch a čistej bielizni. V hudbe ozývajúcej sa mestom počul jej smiech i plač. Bola však preč. Nerozlúčila sa. Už nebolo nič, čo nebolo zlomené. Zostali iba kúsky, triesky, z kedysi tak pevného sveta podopretého mramorovými piliermi. Prečo? Prečo?! Jacque vzal do ruky kameň, rozohnal sa a prudko ho šmaril do rieky pod ním. Veď mu to sľúbila! Sľúbila že zostane, že nikdy celkom neodíde... A teraz, teraz keď ju potreboval najviac, sa míňali. Nenávidel to. Radšej by bol, ak by ich delili stovky míľ ako pár stôp, ak by ju mal len o vlások minúť... Ona, tá, ktorej jedinej patrili jeho oči, uši, bozky a dotyky... Ona bola svetlom jeho nocí, jeho ohňom v mraze, ona bola všetkým a teraz odišla. Nechala ho tu? Stále tomu celkom nedokázal uveriť. Myseľ mu vravela aby odišiel domov a zabudol no srdce to nedokázalo. Po tvári mu stekali horúce slzy a on ich už nedokázal zastaviť. Klesol na kolená a tvár si vložil do dlaní. „Len si tečte!" Hlesol. „Pocity, nech už sú akékoľvek sú to, čo nás rozdeľuje na mŕtvych a živých. " A v tom ju zacítil. Zmrazil ho strach že zošalel. Jacque sa celý triasol. Otočil sa a...

Stála tam. Vystreté plecia a jemne zdvihnutá brada, ten náznak hrdosti, odvahy a tá láskavosť v očiach. Bola rovnaká ako pred rokmi. Našla ho. Ako len mohol pochybovať... Už nikdy nebude. Vedel, že už nebude musieť. Vzal ju do náručia a nikdy viac nepustil. Jeho svet bol opäť celistvý a nič už nebolo zlomené.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár