Ani predpoveď na dnešný deň nebola priaznivejšia, ako tie z minulého týždňa. Zima, škaredo, dážď.
Pri pohľade z okna môjho bytu nachádzajúceho sa na treťom poschodí sa mi z teplučkej postele ani vstávať nechcelo a už vôbec nie ponáhľať sa do práce. Dokonca ani maslové rožky a biela káva nepridali mojej tvári optimistickejší výraz.
Napochytre som sa osprchovala a obliekla si svoj zvyčajný odev – kostým nevýraznej šedej farby. Než som za sebou zamkla, ešte som sa zababušila do sivého bavlniaka a zhrabla ošúchanú čiernu aktovku.
Do práce som to nemala ďaleko a tak či bolo daždivé, slnečné, alebo veterné ráno vždy som chodila pešo. Bola to akási rutinná ranná rozcvička. Každé ráno po tej istej nudnej trase. Rovnaké domy, ľudia i osudy. Iba ročné obdobia sa menili. Bol to smutný kolobeh obyčajného života. Môjho života.
Do práce som prišla presne o pol ôsmej. Posledných pár mesiacov som vždy chodila na čas – rovnako ako dnes.
Na schodoch som stretla šéfa. Ani sa neunúval pozdraviť ma. Koniec koncov, som len „dievča pre všetko“. Niekedy mám pocit, že aj špinu na topánke si cení viac ako mňa. Nuž som sa ani ja nepretrhla so zdvorilosťou a svoj tichý pozdrav som ledabolo adresovala izbovej palme nachádzajúcej sa na medziposchodí.
Ak som mala pocit, že sa ráno začalo zle, nedalo sa to ani porovnať s pocitom, ktorý ma premkol, keď som otvorila dvere na mojej kancelárničke inak povedané zašitej kutici, kde mi ju zriadili pracovňu. Na mojom stole to vyzeralo, ako by tam vybuchla bomba. Papiere, ktoré som mala dnes vybaviť, ležali chaoticky krížom-krážom po celom stole. Čo papiere! Haldy papierov.
Mala som pocit, že posledné týždne niesom zamestnancom, ale otrokom, ktorý skáče tak ako páni pískajú. Váľali na mňa čoraz viac práce a vyhrážali sa mi stratou zamestnania, ak ju nestihnem. Práve preto som namiesto o štvrtej (akože na konci svojho pracovného času) ostávala v práci a dobiehala, to čo som počas neho „nestihla“, hoci som celý deň kmitala ako včelička a ľudovo povedané „makala ako fretka“.
Z práce som odchádzala neskoro, zotročená a zničená. Namrzená na celý svet, s chabým odhodlaním, že nasledujúci deň už nenastúpim.
No zohnať prácu v meste, v ktorom som žila, bolo takmer nemožné a keďže som si plne uvedomovala, že z niečoho musím žiť, každé ráno som sa rezignovane, znova a znova vracala na svoje pracovisko.
zvolala som nešťastne a zaborila si tvár do dlaní. Neostávalo mi nič iné, len sa so svojimi príplatkami nadobro rozlúčiť.
pokračovanie nabudúce :o)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár