Všetko sa to začalo okolo obedňajšej prestávky, keď mi do práce volala moja kamarátka Sára. Potrebovala niečo „súrne“ zistiť na internetovej stránke www.našebábätko.sk a mne sa akurát dnes musela pokaziť tá moja haraburda, čo si hovorí počítač. Neostávalo mi nič iné, než sa cez obed vplaziť do šéfovej kancelárie, ako to robili mnohý jeho zamestnanci, keď bol na obede a pohľadať to z jeho osobného počítača.
Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že akurát dnes na obed nepôjde, lebo má na ňom niečo rozrobené. Niečo, čo je životne dôležité pre ďalší rast jeho firmy a po čo si práve dnes má prísť zahraničný investor.
Už som veselo ťukala do klávesnice, keď som cez presklené dvere uvidela v zasadačke jeho siluetu so siluetou ďalšieho muža.
Ani neviem ako a zrak mi padol na plánovací kalendár na stole. Veľkým červeným písmom v ňom bola napísaná poznámka, ktorá ma vyviedla z miery natoľko, že som úplne stratila kontrolu a naozaj omylom vymazala disketu, ktorá bola v mechanike šéfovho notebuku.
S trasúcimi sa rukami som ju vytiahla z mechaniky a modlila sa, aby na nej nemal byť katalóg toho, na čom firma pracovala celé mesiace a čím sa práve dnes chcel šéf blysnúť pred investorom.
Moje modlenie však bolo márne. Až ma oblial studený pot, keď som si prečítala štítok diskety: Leon ´04.
„Tak to BOL on- firemný katalóg na rok 2004.“ Prebehlo mi mysľou a zúfalo som si zaborila tvár do dlaní. „Ak ma šéf nevyhodí, určite ma zabije.“ pomyslela som si a napadlo mi, že by som na jeho mieste urobila asi to isté, keby mi niekto zničil výsledok niekoľko mesačnej práce.
Nebol to však koniec môjmu dnešnému trápeniu.
Už som vstávala od stola a chcela som ísť šéfovi povedať, čo som vyviedla, keď v tom vyšiel zo zasadačky aj s tým pánom z holandskej spoločnosti a chcel sa ma najprv milo opýtať, čo potrebujem, no keď ma zbadal bezradne stáť pri jeho počítači s disketou v ruke, zbledol tak, až som myslela, že dostal infarkt.
Vyplašene na mňa pozrel. Teda nie na mňa, ale na disketu v mojich rukách.
Nepotreboval odo mňa ani slovo o tom, čo sa stalo. Moje mlčanie mu povedalo viac, ako chcel počuť. Narýchlo vypoklonkoval Holanďana späť do zasadačky a podišiel ku mne. S očí mu sršali blesky.
„Vy...“ začal hrozivo, premáhajúc sa, aby nevybuchol. Tvár mal červenú ako rajčina, ruky v päste a na spánku mu divo pulzovala žila.
„Čo ste tu do pekla robili?!“ spýtal sa falošne pokojne, ešte stále sa ovládajúc.
„Ja,... pane,...“ koktala som krotko neprítomne pozerajúc naňho asi v úrovni jeho kolien. „Tá disketa... katalóg Leon ´04... omylom som ju...“ hlas sa mi zlomil. Zúfalo, s pocitom viny som mu pozrela do tváre, pripravená priať svoj ortieľ.
Mlčal. V tej chvíli by som bola radšej, keby bol vybuchol, dokonca by som sa nenahnevala, ani keby mi jednu vrazil. Nestalo sa však vôbec nič.
Po hodnej chvíli mi šéf surovo vytrhol disketu z rúk a pozrel na ňu, akoby sa chcel s katalógom naposledy rozlúčiť.
Vyľakane, v napätom tichu som čakala na svoj trest.
Pozrel na mňa, potom cez sklo do zasadačky na netrpezlivého investora, čakajúceho na prezentáciu nového katalógu a potom opäť na mňa. „Vypadnite!“ precedil pomedzi stisnuté zuby. Dvakrát mi nebolo treba vravieť. Pokorne som zapichla pohľad do zeme. Pochopila som, že nechce aby som vypadla len z jeho kancelárie, firmy, ale aj z jeho života. Navždy a veľmi, veľmi ďaleko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tusica
15. 11.novembra 2006 16:33
presne nieco podobne sa stalo dnes mne, vlastne mne sa to uz deje posledne tri dni a stale to nabera na obratkach som zvedava co sa stane mi zajtra
Napíš svoj komentár