„Tak povedz mi, kde pracuješ Anetka?“ prekvapil ma touto otázkou hneď pri druhom súste.
„Hmm.“ zatiahla som s plnými ústami. Nemôžem mu predsa povedať, že som práve zničila šéfovi kariéru a prišla za to o prácu. „Momentálne nerobím nikde.“ zaklamala som nevinne. Prekvapene na mňa pozrel.
„A to si mi včera len tak darovala dvesto korún, hoci si nemohla vedieť, že sa dnes znova stretneme?“
„Ehe.“ pritakala som. Znovu som mu klamala. Včera a hlavne dnes, keď som prišla o prácu som si to horko vyčítala a už by som tie peniaze nebola ochotná dať ani na charitu. Na moje prekvapenie okamžite vytiahol peňaženku a s vážnou tvárou mi tú dvestokorunáčku vrátil. „Mala si mi to včera povedať, keby som to bol tušil, tak o tie peniaze požiadam niekoho iného.“ Hoci sa mi to zdalo trápne, peniaze som si pre svoju zlú finančnú situáciu vzala. Na čo sa usmial.
„Tak je to správne. Ak by si hocikedy potrebovala peniaze alebo niečo iné, obráť sa na mňa. Veľmi rád ti pomôžem.“ Ponúkol sa a strčil mi do ruky svoju vizitku. Očami som ju prebehla a s prekvapením zistila, že Richard pracuje ako realitný agent, teda lepšie povedané, vlastní realitnú kanceláriu a starožitnosti.
„Zaujímavé.“ Povedala som a vizitku mu chcela vrátiť, na čo pokrútil hlavou a povedal, aby som si ju nechala, aspoň pre prípad núdze.
„A keď už hovoríme o tej núdzi, vyštudoval som právo a keby si kedykoľvek potrebovala právnickú alebo priateľskú radu, vieš na koho sa máš obrátiť. Rád pomôžem.“ Vynukoval mi svoje služby. Samozrejme s najväčšou skromnosťou. Musela som mu „padnúť do oka“ keď mi chcel tak pomáhať, hoci sme sa poznali len krátko a prakticky sme o sebe nič nevedeli.
„Samozrejme.“ Prehodila som a znovu som sa začala napchávať, akoby som pizzu ešte nikdy nejedla. Richard zatiaľ pozeral von oknom, natáčal špagety s paradajkovou omáčkou na vidličku a tváril sa akoby niekoho očakával. Chvíľu som ho pozorovala a nedalo mi neopýtať sa: „Čakáš niekoho?“ Zatváril sa, akoby ho moja otázka prekvapila. „Nie, nie. Len nad niečím uvažujem.“ Povedal, ale neznelo to veľmi presvedčivo. „Nad čím?“ zaujímalo ma. „Asi len nad nejako somarinou.“ odpovedal a vyzeral dosť nervózne. „Stalo sa niečo?“ zapárala som ďalej. „Nie.“ odsekol trochu chladne. „Jedzme aby nám to nevychladlo.“ Poslúchla som chápajúc, že sa už nemám na nič vypytovať a že keď bude chcieť, povie mi to sám od seba.
Chvíľu bolo ticho. Zdalo sa, že Toni okrem nás už nemá žiadnych zákazníkov lebo nám pre „dobré vzťahy“ na svoj účet priniesol aj fľašu bieleho talianskeho vína. „Nech vám padne na úžitok!“ zaprial a znovu nás nechal o samote.
„Vieš, Anetka, mám teraz nejaké problémy s istými ľuďmi.“ Prekvapil ma po chvíli Richard rozprávaním o svojom trápení. „Sú to moji zákazníci, ale nesprávajú sa tak. Donútili ma robiť pre nich nejakú prácu. Aby si vedela, hovorím ti to len preto, že potrebujem pomoc. Potrebujem sa ich zbaviť pretože to, čo robia tí ľudia je ilegálne.“ Ak som ho doteraz z nejakých dôvodov celkom nepočúvala, teraz som odsunula tanier aj s nedojedenou pizzou nabok a natiahla sa bližšie k nemu. „Zopakuj to!“ Vyzvala som ho. Naklonil sa ku mne a stíšil hlas. „Je to ilegálne a mám podozrenie, že teraz už ide aj o vraždu.“ Povedal a opäť nervózne vyzrel von oknom.
„Vraždu?“ vyhŕkla som zhrozene. „Psst, ticho, preboha!“ Prikryl mi dlaňou ústa. „Nemôžeš tak hulákať.“ Prikývla som, že rozumiem a v hlave som mala zmätok. Do čoho, do pekla, sa tento muž dostal? Žeby drogy? Zdalo sa mi to nepravdepodobné. Hoci mi bolo jasné, že hoci sa o tom nehovorí, deje sa to na každom kroku, ale Richard mi jednoducho k tomu nepasoval. „Možno žartuje.“ napadlo mi. Pokračoval. „Sú to však len moje domnienky.“ začal znovu rozprávať. „Dúfam, že ti môžem dôverovať, že s tým hneď ako sa rozídeme nepobežíš na políciu?“ spýtal sa ma a podozrievavo sa mi zahľadel do očí. „Nie.“ Zareagovala som rýchlo a myslela len na to, že s tým nechcem mať nič spoločné. „Nesmieš o tom povedať nikomu. Úradom, ani najlepšej priateľke, prisaháš?“ dobiedzal. „Prisahám. Prisahám na svoju česť. Na všetko, čo len chceš, že s tým nechcem mať nič dočinenia.“ Hovorila som rýchlo, ale myslím, že podstatu som vystihla. „Tak je to dobre.“ Povedal, a v hlase mu bolo badať aspoň čiastočnú úľavu. „Aj tak by ti na polícií neverili...“ povedal akoby ma chcel upokojiť, že som prisahaním, že tam nepôjdem urobila správnu vec. Alebo presviedčal sám seba, že neísť na políciu je dobrý nápad.
„Ak mi chceš pomôcť,“ pokračoval „ dám ti bojovú úlohu.“ Vytiahol spod kabáta veľkú žltú obálku a podal mi ju. Nechápavo som sa na ňu pozerala. „Hneď ako prídeš domov otvoríš ju. Nájdeš v nej ďalšiu, tentoraz bielu obálku, pošleš ju na adresu, ktorú odo mňa dostaneš e-mailom, dnes večer a malý kľúč od skrinky číslo 264 v národnej banke.“ Povedal a ja som pri pohľade na obálku, ktorú som držala v rukách rozmýšľala, ako vedel, že ma znova stretne. Sledoval ma? Preblesklo mi mysľou. „Na čo mi bude ten kľúč?“ opýtala som sa. „Tebe nanič.“ Odvetil pokojne. „Postrážiš mi ho, keby sa mi niečo stalo, súhlasíš?“
Stále som nemohla uveriť tomu čo sa deje a do čoho som sa to zaplietla, keď som včera darovala peniaze tomuto elegánovi. A možno to bude najväčšie dobrodružstvo môjho života. Pomyslela som si náhle. Chvíľu som sa bez slova hrabala v kabelke až kým som nenašla malý kožený vizitkár. „Tu sú moje osobné údaje: celé meno, adresa, telefón, e-mail.“ Povedala som a podávala mu vizitku. Zarazene na mňa pozeral. „Súhlasím.“ Povedala som. „Prijímam tvoju prosbu a pomôžem ti.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tusica
15. 11.novembra 2006 20:09
boze to je super napinaaaak sami to lubi cim dalej tym viac
Napíš svoj komentár