Doma som si nevedela nájsť miesta bez toho, aby som na to nemyslela. Zhrýzali ma pochybnosti. „O akej vražde to pre boha hovoril?“ rozmýšľala som nahlas. „Koho zabili? A kto? A čo ak idú aj po Richardovi?“ zhrozila som sa, lebo mi napadlo, že by sa cez neho mohli dostať aj ku mne. Rýchlo som však tú myšlienku zahnala a sľúbila si, že len čo odošlem tú obálku, navždy preruším s Richardom kontakt.
Práve som si ju ešte neotvorenú prezerala tvárila sa, akoby to bola bomba, ktorá má každú chvíľu vybuchnúť.
Bola s tvrdého drsného papiera a až teraz som si uvedomila, že je ťažšia, akoby mala byť.
Opatrne som ju otvorila a vysypala jej obsah na stôl. Ako spomínal Richard, bola v nej obyčajná, biela listová obálka a drobný kľúčik od schránky v národnej banke.
Pri pozornejšom skúmaní som však zistila, že vo veľkej žltej obálke je ešte z vnútornej strany prilepený drobný CD nosič. Opatrne som ho vzala do rúk a prekvapene si ho prezerala.
Sprvoti som si myslela, že je prázdny a do obálky sa dostal náhodou, no potom som si uvedomila, že takéto nedorozumenie by sa nestalo a všimla som si na ňom tenulilinký zápis.
„Mám si ho prezrieť?“ uvažovala som a poškuľovala po dverách do pracovne, kde som mala notebuk. „Keby bolo na ňom niečo, čo by ma mohlo ohroziť, povedal by mi Richard o tom? Upozornil by ma, že je len „na vlastné riziko“?“ pýtala som sa sama seba a začala som mať nepríjemný pocit, že to, že som sa Richardovi rozhodla pomôcť, nebol až taký dobrý nápad, ako som si sprvoti myslela. Vážne som začala uvažovať, že zavolám na políciu alebo aspoň poprosím o pomoc a podporu najlepšiu priateľku Sáru.
Už som nezniesla tú neistotu, či robím správne a porušila som Richardov najprísnejší zákaz. Zavolala som jej.
„Ahoj, zlatko, ako sa máš?“ začala som do telefónu nevinnou otázkou, keď sa na druhej strane linky ozval jej príjemný hlas.
„A ty si to priala?!“ vyštekla na mňa nahnevane, i prekvapene zároveň keď sa dozvedela, o čo ide. „A ja som si o tebe vždy myslela, že máš rozum!“ bliakala na mňa cez telefón. „Ako si sa mohla do niečoho takého, takto nezodpovedne zapliesť? Veď ho vôbec nepoznáš!“ rozhorčovala sa. Ako inak, mala pravdu. Hoci som čakala takúto prvotnú reakciu, naivne som si myslela, že ma podporí.
„Musíš s tým ihneď seknúť!“ prikázala mi vážne. „To nie je sranda, hlavne keď vravíš, že už niekoho za to zabili!“ Opäť mala pravdu.
„Ale on si to len myslí, Sára.“ Protestovala som.
„To je jedno. Tak, či tak je to veľmi, veľmi nebezpečné!“ Chvíľu zostala ticho. „Čo máš vlastne preňho urobiť?“ spýtala sa, akoby už karhania mala dosť a práve sa začala o to naozaj zaujímať.
„Mám zaňho poslať nejakú obálku na adresu, ktorú mi dnes večer pošle e-mailom.“ začala som jej vysvetľovať. Skočila mi však do reči: „Ty si mu dala svoje osobné údaje?! Preskočilo ti?!“ zvolala zhrozene. „Asi áno.“ povedala som a až teraz som si plne uvedomila následky, ktoré by mohlo mať moje nerozvážne konanie. Keby tak Sára vedela, že vie aj moju adresu a telefónne číslo! „Nesmieš mu o sebe už nič viac povedať, rozumieš?“ Radila mi, no ja som už samozrejme vedela, že je neskoro.
„Odošleš tú obálku a zabudneš, že si nejakého Richarda vôbec poznala!“ pokračovala. „Čo v nej vlastne je?“ zaujímala sa.
„Netuším. Je zalepená. Pravdu povediac ma to vôbec netrápi. Nechcem mať z jej obsahom vôbec nič spoločné.“ vysvetľovala som.
„Rozumiem. Takže ak obsahuje napríklad nejaký výhražný list, ty ho pokojne odošleš a vôbec ťa nebude trápiť, že ho dostanú od teba.“ podotkla sarkasticky.
„Nenapíšem spiatočnú adresu, ty chytrá!“ odsekla som, no začala nad jej poznámkou uvažovať. Možno mala pravdu a naozaj to bol práve takýto list.
„Prečo si tú adresu na list nenapísal sám?“ dedukovala ďalej Sára. „Nemyslela si na to, že ťa chcel len využiť a získať touto fraškou tvoje osobné údaje?“ „Možné to je.“ Pripustila som po chvíli a nevedela, či si mám želať aby to bola alebo nebola pravda. Vyzeral tak seriózne a vierohodne a navyše bol aj fešák.
„Čo ti ešte povedal, aby si urobila? Alebo mi chceš povedať, že sa celá tvoja „práca“ končila odoslaním toho listu?“ vyzvedala ďalej so záujmom.
„Nie, pravdaže nie. Spolu s listom si u mňa nechal aj kľúč od schránky v národnej banke. Netuším, čo sa v nej nachádza, no povedal, že ma to nemusí zaujímať. Proste, že mu mám ten kľúč len postrážiť, pre prípad, že by sa mu niečo stalo. Neviem, kam tým, že by sa mu malo niečo stať mieril, ale nechala som to tak.“
„Akože nevieš? Veď keby ho napríklad uniesli...“ Nedokončila vetu. „Alebo nebodaj zabili.“ Dopovedala po chvíli tónom, pri ktorom mi až po chrbte prebehli zimomriavky. Dobre som ja vedela, čo tým myslel, ale nechcela som si pripustiť, že aj taká možnosť existuje.
„Inak, to nie je všetko.“ Spomenula som si na malé prekvapenie, čo som našla v obálke okrem menšej obálky a kľúča. „V obálke som okrem tých dvoch predmetov našla aj CD. To ma znepokojuje najviac, pretože Richard mi o ňom nič nepovedal.“
„Aha a čo je na ňom, ak smiem vedieť?“ zaujímala sa.
„Neviem. Nevedela som, či si ho mám pozrieť. Práve preto som sa ti rozhodla zavolať.“ Vyliezlo zo mňa konečne.
„No tak si ho konečne pozri. Na čo čakáš?!“ spýtala sa ma netrpezlivo.
„Chcela som od teba vedieť, či to nie je nebezpečné.“ Vysvetlila som a čakala, čo mi Sára k tomu povie. Jej reakcia sa dala očakávať.
„A odkiaľ mám akože vedieť, či to je alebo nie je nebezpečné, Netka? Tak isto ako ty, nemám tušenie, čo sa na tom cédečku môže nachádzať a preto neviem posúdiť jeho nebezpečnosť. Viem len jedno, že ti v ruke nevybuchne, keď si ho budeš chcieť pozrieť.“ Silene sa zasmiala a znova mala pravdu. „Ak však vydržíš, dobehnem podvečer k tebe a môžeme si ho pozrieť spolu.“ Ponúkla sa a ja som súhlasila.
Keď Sára krátko pred večerom konečne prišla, bola som už ako na ihlách. Navyše vonku bola tma a pršalo ako z krhly.
„Kde si toľko do čerta trčala? Už som sa o teba začínala báť.“ Vydýchla som si, keď som ju zmoknutú, ako myš voviedla do pracovne, kde už bol na stole zapnutý a pripravený notebuk.
„Aha, už pripravená.“ Prehodila nervózne, len čo si odložila kabát a na zvítanie ma letmo pobozkala na líce, neprítomne hľadiac cez moje plece na jeho modrastú obrazovku.
„Áno... čakám už len na teba.“ Povedala som podráždene, akoby sa ako jediná omeškala na silvestrovskú párty.
Usadila som ju do kresla za písací stôl a sama si sadla vedľa nej na barovú stoličku z kuchyne. Celá rozklepaná som vložila miniatúrne cédečko do mechaniky a spustila ho.
Šialene sa rozkrútilo a hodnú chvíľu trvalo, kým laser našiel tenučkú napálenú stopu. Počas tej doby sme sa so Sárou na seba nervózne pozerali a zrejme obe rozmýšľali, či konáme správne.
Nastala tá chvíľa. Pomyslela som si, keď zvuk z mechaniky ohlásil, že sa napálená stopa našla.
Podvedome sme sa obe nahli bližšie. No namiesto prehliadača sa otvoril môj poštový program. Zarazene som sa pozerala na obrazovku. V hľadáčiku s adresou prijímateľa sa objavil kurzor a potom, akoby to písala nejaká neviditeľná ruka sa doň vpísala nejaká e-mailová adresa.
Sára na mňa nechápavo pozrela. No keďže som sa musela tváriť podobne ako ona, nič sa ma neopýtala. Keď „neviditeľná ruka“ stlačila enter s popisom „odoslať požiadavku“, na monitore môjho notebuku sa objavila akoby webová stránka s okienkom pre heslo.
„On ti zrejme nedal nijaké heslo, však?“ opýtala sa ma, keď videla ako bezradne sa tvárim.
„Nie.“ Odvetila som. A rozmýšľala, či som ho neprepočula, keď sa mi o ňom zmieňoval, ak sa zmieňoval. Už som uvažovala nad tým, že som ho mala pozornejšie počúvať, keď ma v tom Sára štuchla lakťom pod rebrá a jemným pohybom hlavy mi naznačila, že sa na tej webovej stránke niečo deje.
Keď som pozrela späť na obrazovku, uvidela som ako sa v kolónke heslo objavil kurzor a „neviditeľná ruka“ doň napísala slovo „GENTLEMAN“.
„On je vážne džentlmen, keď ti dal svoje heslo.“ zvolala natešene Sára, keď sa na obrazovke objavil naskenovaný rukopis Richarda. Sára si prisunula notebuk k sebe a začala nahlas čítať:
9. október 2004
Drahý môj dobrodinec,
si to práve ty, ktorý práve čítaš tieto riadky. Si jediný človek, ktorému bezhranične dôverujem a vkladám do rúk dôležitú úlohu.
Iste sa Ti dostala do rúk žltá obálka.
Určite áno, inak by si nemusel naberať odvahu na spustenie malého disku, prilepeného na vnútornej strane tejto obálky. Som veľmi rád, že si ju nabral a urobil tak.
Okrem tohoto disku sa v obálke nachádzal kľúčik od schránky číslo 264 v Národnej banke, ktorý som ti zveril do opatery, pre prípad, že by sa mi niečo stalo, čo je viac ako pravdepodobné, lebo som sa zaplietol s ľuďmi, s ktorými nie sú žarty.
Pre Tvoju vlastnú bezpečnosť, Ti nemôžem povedať žiadne detaily. Nechcem Ťa ohroziť.
Okrem kľúča si iste našiel aj bielu obálku. Ak sa dostane v čas na určené miesto, môže odhaliť viaceré trestné činy spáchané už vyššie uvedenými ľuďmi a zachrániť mi život.
V žiadnom prípade túto obálku neotváraj! Odošli ju prosím poštou na adresu, z ktorej prišiel tento e-mail. Keď tak urobíš, nepokúšaj sa ma viac kontaktovať, ani hrdinsky volať políciu.
Dúfam, že ešte nebude neskoro.
S úctou a veľkým obdivom
Richard
Po dočítaní listu pozrela Sára na mňa a čakala na moje vyjadrenie k jasným inštrukciám. Keď som nereagovala, povedala: „Ja som ti to vravela už na začiatku. Tí ľudia sú nebezpeční! Dokonca ešte aj ten Richard ťa chce pred nimi chrániť.“ dohovárala mi vážnym hlasom. „Asi nebude až taký sviniar, ako som si o ňom myslela, ale zatiahnuť ťa do toho fakt nemusel. Dúfam, že odoslaním tej obálky sa to pre teba naozaj skončí.“ dopovedala ustarostene.
Ešte stále som nespúšťala zrak z listu na obrazovke. Potom mi niečo udrelo do očí. „Sára, on ma do toho nechcel zatiahnuť.“ Krútila som hlavou a prstom ukazovala na obrazovku. „Pozri na dátum: 9. október. Vtedy ma predsa ešte nepoznal a vôbec, ten list je adresovaný neznámej osobe. Zrejme čakal na niekoho, komu mi mohol dôverovať.“ horlivo som ho obraňovala.
„Lenže, ak si si nevšimla, Anetka, našiel ho a si ním ty! Vravíš, že nevedel koho dôveryhodného stretne? Stretol teba, moja milá a preto máš teraz problém práve TY!“ Povedala a vyzerala ustarostene, ale len dovtedy, kým si všimla môj horlivý výraz tváre. Vážne na mňa pozrela. „Čo má znamenať ten tvoj výraz?!“ Vyštekla podozrievavo. „Dúfam, že si sa doňho pri tom stretnutí nezamilovala?!“
„Nie.. Čo blázniš?! Nie je môj typ. Je síce fešák, ale nič viac.“ Krútila som hlavou a naozaj svoje slová myslela vážne. Nikdy ma nepriťahovali muži s priveľkým sebavedomím. Boli súci tak na letný flirt, ale viac na nič a bolo mi jasné, že práve k takým chvíľkovým poblúzneniam patrí aj Richard. Hoci pri ňom, sa ešte ani to poblúznenie poriadne nezačalo.
/ poznámka: toto je tak na nečisto... pisala som to už strasne davno... a uz to bolo prerobene... ale akosi to neviem najsť... /
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár