Dnes sa už môžem pokladať za zdravého človeka ,aj keď určité následky ostali.
Týmto chcem všetkým dievčatám aj chlapcom ukázať ,že táto cesta není tá správna a ak majú poruchu príjmu potravy nech vyhľadajú pomoc ,kým ešte môžu .
*****************************************************************************
Mama a otec boli do seba zamilovaní ,ale potom ako som už bola na svete sa ich láska ryhlo vytrácala . Vyrastala som ako jedináčik ,otec mi zmizol zo života keď som mala 10 a už som ho odvtedy nevidela .
Vtedy sa na mňa valilo všetko zo všetkých strán a moja psychika to nezvládla . -V škole ma začali šikanovať ,posmievať sa za rôzne nezmyselné veci a ja som sa viac a viac uzavierala do seba -
Prosila som mamu nech už nemusím chodiť do tej školy ,ale nič sa nezmenilo. Postupom času som odmietala jesť ,keď som mala ísť do školy ( áno je to hlúposť ,ale mala som 10) . Dodnes neviem ,čo na mne ostatným tak vadilo . Možno ,lebo som bola jednotkárka alebo proste potrebovali obetného baránka .
Keď sa už blížil koniec 4.ročníka mama si našla priateľa Peťa . V septembri ma čakal môj nástup na gymnázium.
Nová trieda bola super , rýchlo som sa skamarádila ,ale už po pár mesiacoch sa ukázala ich pravá tvár a tak sme boli skupinka 4 báb . Denne sme sa stretávali ,pomáhali mi keď mi nebolo zrovna dvakrát do smiehcu . Našla som u nich silu,ktorá mne občas chýbala a vďaka nim sa mi podarilo prežiť gymnázium.
Keď mi bolo 15 mama sa s Peťom (nikdy som ho nevolala otec ,aj keď som ho mala rada) rozišli . Obidvaja pracovali do večera a keď mali konečne voľno venovali ho stavbe nového domu . Zabudli myslieť jeden na druhého a bolo jasné ,že to dlho nevydrží . A aj keď to bolo pravdepodobné ,že im to nevýjde nemohla som tomu uveriť a zrútil sa mi zas celý svet .
Nestrávila som s Peťom veľa času ale i to málo času čo mi venoval stačilo an to aby mi chýbal .Predstavoval pre mňa ten pevný bod , ktorý potrebuje každé dieťa a moja mama bola s ním šťastná .
Ako sa Peťo odsťahoval ,mama to v našom byte už nemohla vydržať a tak sme sa presťahovali oproti domu mojej tety a mňa čakala nová škola.
Necítila som sa tam veľmi dobre ,predsa som bola tá nová a oni sa už všetci poznali niekoľko rokov . Z nejakého dôvodu ma nemali radi a vlastne ani ja ich .
Ako na základke aj tu ma začali šikanovať ,začalo to pre mňa byť neznesiteľné . Povedala som to aj mame ,ale ona mi stále len opakovala : ,, Lili určite to nie je až také zlé ,si nová . To chce čas a uvidíš nájdeš si veľa kamarátov. " Kiežby jej slová boli pravdivé ,pravda bola úplne inde.
Mama toho mala veľa a videla som ,že ju mojimi problémami ešte viac zaťažujem . Tak som už za ňou s žiadnym problémom nešla (a to bola chyba) .
Jedného dňa som sa rozhodla ,že sa zabijem . Nechcela som byť mame príťažou a ani nikomu inému . Keď som už ležala v posteli ;bolo asi 11 hodín večer; mama konečne došla z roboty ako si sadla na sedačku v obývačke hneď aj zaspala ,išla som za ňou a prikryla ju dekou . Keď som videla jej unavenú tvár len ma to utvrdilo v mojom rozhodnutí . Mala by sa lepšie ,nemala by toľko starostí , vždy som bola tak trochu problémové dieťa . Už tomu muselo byť koniec .
Druhý deň somm prehľadala všetky skrinky ,aby som našla všetky tabletky ,čo sme mali doma. Doma sme nemávali veľa tabletiek ,kedže nikto z nás nemal žiadne závažne problémy . Iba tabletky proti nevoľnosti a teplote.
Moje telo sa celé triaslo a cítila som tlak v krku . Zjedla som asi 20 tabletiek - ako som ich postupne do seba dávala pozerala som sa z okna a vduchu som si stále opakovala "konečne to všetko skončí".
Potom som zrejme odpadla ,ako prvé si pamätám rozmazanú tvár jedného zo záchranárov . Moja teta sa rozhodla doniesť mi obed a našla ma v obývačke na podlahe .
Nasledujúcich pár dní si pamätám veľmi matne , ležala som na intenzivke a veľa nechýbalo ,aby som tu už nebola . Ležala som na detskom oddelení ,keď sa ma deti pýtali ,čo mi je ,odpovedala som im ,že mám niečo zo srdcom . Bolo mi trapné ,že som prežila pokus o samovraždu . Nechali si ma tu na dlhšie ,chodila som aj do nemocničnej školy ,musela som navštevovať detského psychologa ,ale prišlo mi to ako mrhanie časom - nemala som pocit ,že by sme sa dostali ďalej . Bála som sa,že poviem niečo ,čo by mamu mrzelo alebo by sa kvôli tomu trápila . Psycholog mame odporučil ,že by mi prospela zmena prostredia .
Tak som sa zrazu ocitla v dedinskom domčeku na konci dediny . Vedľa nás býval rozvedený Ján s ktorým sme mali spoločný dvor ,ktorý sa taktiež odsťahoval z mesta na dedinu . Mama sa s ním vľmi rýchlo skamarádila ,po pár týždňoch už spolu chodili a neskôr sme už spolu bývali a druhú časť domu som mala ja pre seba .
Po pár mesiacoch som u Jána spozorovala divné chovanie ,ktoré si mama nevšímala kedže bola bezhlavo zamilovaná .
Choval sa divne , otváral všetky maminine listy , odposluchával telefon ,čítal si všetky jej SMS-ky ( pochopila som prečo je rozvedený ) , dokonca keď u nás bol môj priateľ Adam špehoval nás .
Povedala som to mame ,tá ma zo začiatku ignorovala ,ale začala si to uvedomovať aj ona tak sa rozhodli ,že sa všetko vráti tak ako bolo - on sa vráti do svojho domu a už nebudú tvoriť pár.
Raz v noci som ho spozorovala ako pozerá na náš dom s ďalekohľadom ,niekedy v noci sa bavil tým ,že búchal na všetky okná . Už sme toho mali s mamou dosť,odsťahovali sme sa.
Presťahovali sme sa do dedino-mesta blízko Bratislavy,do školy som chodila do Bratislavy ,kde bol aj môj druhý domov na internáte .
Všetko už bolo v poriadku .
Adamovi rodičia ma pozvali na Vianoce k sebe aj s mamou . (Chodili sme spolu 2 roky a obe naše rodiny trávili spolu veľa času )
Neznášam túto komédiu ,ktorá trvala zväčša 12 nekonečných hodín než sme sa dostali do auta a išli domov . Za tých 12 hodín sa stihlo prebrať asi všetko ,od fantastického futbalového talentu Adamovho mladšieho brata až po bolesť krížov Adamovej babičky .
Keď Adamova mama otvorila dvere snažila som sa o úsmev . Ako vždy ona usádzala a dirigovala všetkých a všetko a čakala až sa na ňu vďačne usmejete ,že vás zas ako minulý rok posadila vedľa uja Vila. Nie ,že by som proti nemu niečo mala ,ale nemali sme si moc o čom rozprávať . Tých pár viet o počasí vystačilo ,tak na 5 minút ; zostávajúcich 11 hodín a 55 minút som sa smiala s ostatnými na svokriných veselých historkách.
Pamätám si ako som sa na všetkých pozerala , všetkým žiarili oči šťastím a usmievali sa a pomyslela som si ,čo tu sakra robím ,veď s nimi nemám nič spoločného.
"Aké máš pekne bacuľaté líčka ." povedala so zvýšeným hlasom teta Danka cez celý stôl . "To myslíš mňa?" vykoktala som zo seba smerom k zaguľatenej tvári orámovanou trvalou.
"Ano teba ,Lili . Vidno ,že si pribrala. Takto si oveľa krajšia" ..... vykoktala som zo seba ďakujem ... kútikom oka som sa pozrela na Adama ,ktorý sa uškrňal - vedel ,že neznášam ,keď sa hovorí o mojej váhe . Akokeby som si nevšimla ,že moje líca sú teraz guľatejšie.
Nasledovala večera ,konečne nepadali žiadne otázky na mňa a ani na moju váhu .
Už bolo po večeri a teraz som už mohla ísť rovno domov ,už aj tak mám celý deň totálne pokazený . [o tých "už" veľmi dobre viem ]
Keď som už konečne sedela v aute vedľa svojho opitého priateľa,pomaly mi začali padať slzy. Mám tie najguľatejšie a najväčšie líca na svete a vedľa mňa sedí opitý pako.
"Fakt som pribrala?" spýtala som sa Adama ,ktorý už podriemaval s otvorenými ústami . "Trochu ,ale viac teba je viac pre mňa" .
Druhý deň ráno som vyhrabala starú váhu . Pamätala som si ,že pred pol rokom som vážila 50 kilo ... váha ukázala 54,na váhu som sa postavila asi 10x ,ale číslo sa nemenilo. Teta Danka mala pravdu ,pribrala som , keď som sa pozrela poriadne bolo mi jasné,že sa mi nezagulatili len líca. Obrátila som sa k zrkadlu a všímala si zmeny na mojom už teraz "tučnom" tele. Kožu na bruchu som už nemala napnutú ,už trošku pretrčala a zadok som mala o poznanie väčší.
Aspoň Adamovi sa teraz bude viac páčiť môj zadok ;s úsmevom som si pomyslela ,ale mne bolo skôr do plaču.
"Dokelu!" nadávala som si sama pre seba zatiaľ ,čo som dávala váhu späť.
Celý zbytok vianočných prázdnin som sa nemohla dočkať až budem zas na internáte a budem môcť v kľude rozmýšľať a kde uniknem všetkým tým sviatočným večeriam a rozhovorom o mojom živote a mojej budúcnosti.
Časom som začala pomaly meniť svoje stravovacie návyky,premýšľala som nad každým kúskom jedla . Jeden chalan z našej triedy ,Lukáš dosť športoval a chodil behávať ,tak som sa rozhodla k nemu pridať.
Hovorila som si " veď je to správne ,veď žijem teraz zdravšie a viac športujem". Lukáš ma pozval na prespávačku na chatu ,tak som šla. Boli sme tam asi 20 , z toho som poznala 3 ,ale i tak som sa tam cítila príjemnejšie než na našej rodinnej vianočnej večeri.
Podarilo sa mi toho veľa nezjesť (teda takmer nejesť ,kedže som zjedla žemľu s grilovaným kolieskom baklažánu) . Keď som raňajkovala Lukáš si sadol vedľa mňa ,na tanier som si naložila 3 kúsky baklažánu, on si naložil za plný tanier a celý čas si ma premeriaval očami a nakoniec sa spýtal : "Ty držíš diétu?" . "Nie" rýchlo som si zobrala ešte jednu žemľu " ja len nemám už chuť po včerajšku" a hodila som naňho ten najväčší úsmev ,aký sa mi v danej situácii podaril.
... Po mesiaci som cítila ,že sú mi rifle voľnejšie a mala som z toho radosť.
V jeden deň počas nakupovania v Eurovei (*reklama* ) som stretla bývalú spolužiačku z gymnázia ,ktorá mi povedala,že vyzerám lepšie než kedykoľvek predtým -už nebolo cesty späť a v mojej ceste za mojou vysnívanou postavou ma už nič nemohlo zastaviť- ... ona taktiež vyzerala lepšie ako predtým ,lepšie ako ja - z malého dievčaťa ,ktoré nosilo iba rifle a teraz vysoká ,štíhla,s perfektným makeupom a oblečením stála predo mnou ,niet divu ,že robí modelku.
S Lukášom a s jeho kamarátmi som trávila takmer každý večer ( s Adamom a mamou som trávila niektoré víkendy,inak len smskovanie alebo volanie).
Časom som zvykla pridávať sa k nim až po večeri ,alebo keď už bolo málo pravdepodobné ,že budú jesť. vyzeralo to teda asi tak ,že som prichádzala okolo 11 s prázdnym žalúdkom a bavila sa s nimi až do rána.
Bola som so sebou spokojná ,páčilo sa mi ako som vyzerala aj to akú moc som mala nad sebou . Konečne som dokázala robiť niečo ako tak poriadne. Všetci v škole alebo aj inde hovorila ,že som len krajšia a krajšia. Ale moja sebadôvera ,ktorá by vďaka všetkým tým pochvalám mala vyrásť až do neba sa naopak scvrkávala. V hlave mi stále znelo: Ak sa mi podarilo za tak krátku dobu takto skrásnieť ,čo by som mohla dokázať za niekoľko mesiacov? . Trávila som veľa ,dokonca až priveľa času plánovaním môjho rozvrhu dní .
Deň mi začínal o pol 8 ,kedy som mierne znničená nočným životom vstávala z postele . Urobila som si kávu a dala si cigaretu . ( pila som 2x toľko kávy a fajčila 2x toľko cigariet ako pred Vianocami) Potom som na seba hodila prvé oblečenie ,čo mi padlo do oka a šla do triedy.
Škola utiekla rýchlo ,obed som odbila miskou polievky- ostatní si vôbec nevšimli ako málo jem . Prišlo mi zvláštne ako rýchlo som sa naučila jesť tak málo bez toho ,aby som bola nejako extra hladná .
Poobede sme si šli s babami s internátu sadnúť do blízkeho podniku . Zasadli sme okolo guľatého stolu ,pili colu light ,fajčili jednu cigaretu za druhou a smiali sme sa až do večera . (Zrazu tá malá nespoločenská Lili niekam patrila ,mala svoju partu )
Pre mňa to bolo ohľadom jedla najhoršie večer - to málo potravy ,čo moje telo prijalo za celý deň mi dalo večer pocítiť- čím kratšiu dobu som večerala ,tým som menej zjedla .
Jeden večer som išla s Lukášom sama von ,zo začiatku som sa cítila previnilo kvôli Adamovi ,ale vlastne veď to nebolo rande mi ideme iba ako kamaráti von , aspoň som si to myslela. Lukáš ma pobozkal a ja som sa nebránila,necítila som,že som urobila niečo zlé alebo ,že by som nejako ublížila Adamovi .
**************************************************************
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
20. 6.júna 2017 16:47
Kedy bude pokračko?
Napíš svoj komentár