Malé dievčatko menom Linda sa raz rozhodla, že si pôjde do sadu starej mamy natŕhať pár jabĺčok a hrušiek. Cestou tam sa potkla o padnutý konár stromu a oškrela si ľavé koleno. Postavila sa a odkrivkala k malému potôčiku na konci sadu, aby si umyla boľavé koleno. Keď si sadla na ošarpanú lavičku vedľa potôčika, v diaľke zazrela starý dub, ktorý tam nikdy nebol. Keď sa prizrela bližšie zbadala malé lietajúce stvorenie – vílu. Bola naozaj krásna, mala malú červenú sukienku, červené krátke tričko, ružové topánky a na hlave malú zlatú korunku. V tom na mňa z kuchyne zakričala mamka. „Janka večera, poď už a nečítaj.“ „Áno už idem.“ Zakričala som odpoveď naspäť. Rýchlo som si založila záložku do knihy a išla som sa nevečerať. Na večeru sme mali višňový jogurt s kukuričnými lupienkami.. Po kúpeli som zaľahla do voňavých perín a začala som snívať.
Šla som mestom Konoria, každý ma uctieval, klaňal sa mi a oslovovali ma kráľovná Konorie, kráľovná Konorie. Cítila som sa veľmi pyšne. Ľudia, no skôr víly ma zaviedli úzkou cestičkou vytvorenou vílami do najkrajšieho paláca na ľudskom aj vílom svete. Bol to palác mesta Konory (mesto Konoria) a taktiež sídlo kráľovskej rodiny. „Slečna princezná, už ste pripravená na slávnosť vzniku mesta Konoria? Príde aj vaša najlepšia priateľka Sofia Belaqa.“ Opýtal sa ma komorník Alfonz. „Nie, ale nebojte sa , už idem.“ „ Odpovedala som bez nejakého veľkého nadšenia. Pobrala som sa hore po schodoch do svojej útulnej ale zato dosť veľkej izby. Na slávnosť som si obliekla svoje najkrajšie modré šaty z mušelínu a na nohy som si obula tmavomodré črievice. Z okna spálne som zbadala červený kočiar s dvoma bielymi tátošmi a s kočišom na jednom s nich. Komorník už sedel vnútri. „Máte krásne šaty princezná moja.“ Obdaroval ma jedným zo svojich tisícich komplimentov komorník Alfonz. „Ďakujem, sú z Ameriky od brata.“ odpovedala som mu s úsmevom na tvári. „Sira Alexa Ronalda Trokského.“ Pokarhal ma Alfonz. Koč sa pohol.
Keď sme došli na námestie Sofia aj so svojím otcom tam už boli a popíjali kávu s pravou rukou Sofiinho otca Asriela. „Ahoj Sofi ako sa máte?“ spýtala som sa prv ako ma stihla objať. „Ahoj Miriam dobre, dobre poď obsadili sme vám stoličky vedľa nás. Dúfam že sa nehneváte?“ Opýtala sa ma Sofia a odpovedala. „Niečo vám všetkým dnes je???“ Opýtala som sa s čudným výrazom na tvári. Keď sme si sadli Alfonz sa už rozprával so Sofiinym otcom. „Miriam bola si sa už pozrieť v zákulisí divadla?“ Opýtala sa ma Sofia. „Nie, prečo? Je tam niečo zaujímavé?“ Opýtala som sa podozrievavo ale aj opatrne. „Vieš asi by som ti to nemala vravieť ale ja ti to poviem aj tak. Dnes v noci tu bude vystupovať skupina Charlesa.“ Povedala Sofia len tak ledabolo. „Č O – Ž E ?“ Pomaly som slabikovala. „Môžem ísť k nemu?“ Opýtala som sa bleskovo. „Jasné že hej ale pohni o chvíľu sa to začne a ja tu nechcem byť sama rozumieš? Takže pohni.!“ Povedala s čudným hlasom. Zdvihla som sa a trielila som do zákulisia.
„Ahoj Charles, ako sa máš.“ Spýtala som sa a poobzerala som sa po zákulisí. „ AAAhoj a ty čo tu?“ Otočil sa od povrazu a začal sa blbo usmievať. „No ja som ťa prišla pozrieť a dať ti pus... Tŕŕŕŕ. Vtom mi pri uchu zabzučal budík a najkrajšiemu snu môjho života bol koniec. Aj keď som sa veľmi snažila vrátiť ten sen späť, už to nikdy nešlo, život sa vrátil do starých koľají a všetko bolo tak ako na začiatku.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
501
4. 6.júna 2010 22:43
...zaujímavé ,no ako ten štýl písania ale nieje to moja srdcovka čo zvyknem čítať. Asi je to skôr niečo pre dievčatá
Napíš svoj komentár