Šéf po mňa dodriftoval na zľadovatenej vozovke o pol hodinu neskôr a preto som si musel vypočuť prednášku o tom ako na Zobore žijú samé hovädá, ktoré vyklčovali polku lesa a následne osprosteli z toho smogu z Nitry natoľko, že všetko postavili tak, že si šúchate boky auta o domy, pri prejazde úzkych uličiek. To povie človek, ktorého „ľahký“ diesel žerie 12 litrov.
Napokon sme prišli do dediny blízko Nitry, kde sme začali robiť na základnej škole spojenou s materskou. Roboty bolo kopcom, ale tam kde iní, po 2 hodinách už grcajú, tam Ironic šialene robí. Chytila ma nostalgia za prežívaním každého zvonenia , ale čo som rozhodne nechcel prežívať, je prenášanie 100 eurového krídla na chodbe, keď sa všetci velociraptori rozutekajú von. Vraj: „Pozor ujo, aby som Vám to nezhodil.“ Po stotinovom amoku som sa rozhodol odpovedať chápavo: „O mňa sa neboj, ale ty si daj radšej pozor na vercajch, lebo máš rozopnutý rázporok.“
S pocitom this made me day som ďalej uháňal po poschodiach a všetko išlo fajn. Teda až do chvíle, keď som jeden zmontovaný trám niesol dole so šikovnosťou, sebe vlastnou. Chcel som sa vyhnúť skupinke malých škôlkarov a vtom som zavadil o ich výstavný vianočný stromček. S rachotom padol dole a aby toho nebolo málo, jedného z preživších anjelov som rozmliaždil, pretože som si cez ten trám nevidel pod nohy.
Po sekunde, v ktorej zastal čas, sa na mňa spustila spŕška pohľadov kocúra zo Shreka, nadávok a vyhlásení, že teraz už Ježiško do škôlky určite nepríde. Obzvlášť jedno, snáď 4 ročné dievčatko ma odrovnalo –„Ty, ty, ty (v tú chvíľu som čakal tú najhnusnejšiu nadávku z detského slovníka)...ty Grinch!“ V tú chvíľu som možno aj naozaj mal ten potmehúdsky úškrn, pretože na jednej strane mi bolo strašne ľúto toho stromčeka, ale na druhej strane mi prišla myšlienka, že skupina malinkých detí v zelených reflexných vestách, práve mne nadáva do Grincha, vtipná.
Poškodenie stromčeka, na ktorom malo každé z detí tú svoju ozdôbku, sa so mnou vlieklo ďalej celým dňom. Z neprestávajúcej ľútosti som si išiel aspoň von zapáliť, ale ani tu som neunikol. Jeden z odchádzajúcich škôlkarov mi ešte stihol zakričať, že bodaj by som dostal rakovinu. To už bolo ozaj kruté, avšak majster v sarkastických poznámkach a v znižovaní sebavedomia, vtedy...neurobil vôbec nič.
Milý Ježiško, viem, že som zase väčšinu roka vytrvalo neposlúchal, teraz som dokonca deťom pokazil Vianoce, ale prosím, daruj mi aspoň jedinú vec. Ponechaj mi to zdravie, aby som sa mohol polepšiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
beaurebelle
16. 12.decembra 2011 20:34
O mňa sa neboj, ale ty si daj radšej pozor na vercajch, lebo máš rozopnutý rázporok.“ // keby mi povedia ze prirad tuto hlašku k osobe presne by som vedela
Napíš svoj komentár