„Ujo a ja som už tiež chytala ryby s ocinom! A chytili sme obrovského káčera“, zaklincovala to jej, sebe vlastným spôsobom. Nechápavý a zároveň vydesený pohľad rybára, čakal zjavne na moju reakciu. „Ale, to bola taká vtipná príhoda“, podotkol som a následne sme sa rýchlo s rybárom rozlúčili s vysvetlením, že už musíme ísť. V žiadnom prípade som nemal v úmysle pravdepodobne skúsenému rybárovi vysvetľovať, že ten káčer, je bezkonkurenčne najväčší úlovok môjho života. „A prečo sa ten rybár na teba vtedy tak pozrel?“ „Tomu sa hovorí závisť dieťa moje“, zaklamal som ako sa na najlepšieho otca v očiach svojej dcéry patrí.
Ako prvé sme zobrali útokom preliezky. Vyskúšali sme snáď všetky, okrem húpacích koníkov. Tipujem, že aj to len preto, lebo je to jediná atrakcia, pri ktorej mám normálny tlak, pretože si na nich nevie zlomiť žiadnu končatinu. Po asi hodine hojdania, zdvíhania na šmýkačky a krútenia kolotočov som mal zo seba dobrý pocit. Totiž spálil som dostatočne veľa kalórií, aby som si ich naspäť doplnil jedným pivom. Vivien som štandardne zobral jej obľúbený džús, zatiaľ čo s Fifinom , plniacim svoju ďalšiu humanitárnu misiu, piekli formičkové koláčiky.
„Ochutnaj“, nanútila mi jedno pieskové jabĺčko. S čo najväčším využitím svojho hereckého umenia som predstieral, aké je dobré. „Ale to bolo len akože!“, vyhŕkla, akoby som ju práve kruto podrazil. „Piesok predsa nie je na jedenie Vivien“, sucho som okomentoval túto absurditu. „Včera si mi ale povedal, že všetko sa dá zjesť, keď je to urobené s láskou! To si klamal?“ Dalo mi riadne zabrať, pokým som jej nežnejšími slovami vysvetlil, ako som pri jej mamičke získal spoločnú črtu s Rambom – zjesť aj to, po čom by sa dozvracala aj sviňa. Keďže som nám ohŕňaním svojho labužníckeho nosa zrušil olovrant, musel som vymyslieť nejakú alternatívu.
Mali sme šťastie. V najšpinavšej krčme zimného štadióna robia tie najlepšie hot dogy v celom meste a nám si ušli posledné dva. „Ja už nevládzem“, v polovici svojho hot dogu unavene oznámila. S neskrývaným nadšením som sa ponúkol, že sa s tým nejako popasujem. „Nie, hodíme ho kačičkám“, povedala akoby naschvál. „To by bola škoda a navyše by im určite nechutil“, snažil som sa zachrániť situáciu. „Kačičkám!“, nezvrátiteľne prisúdila hot dog tým nenažraným potvorám.
Posledná iskrička nádeje zasvietila pri rieke. „Vivien, ale na brehu pri kačičkách je hrozné blato.“ Nič nepovedala, stačil ten pohľad – a ako inak než cez to blato ich nakŕmim ty génius? Síce sme boli zablatení až po členky, avšak za tú jej úprimnú radosť to stálo. Už zostávala len cesta domov, keď zahlásila: „Som unavená, zober ma na koníka.“ „Ale veď máš celé topánočky od...“, nedokončil som ani vetu, lebo toto malé žieňa vie akýkoľvek môj racionálny argument sfúknuť jedinou protiotázkou. „Ocino, pôjdeme aj zajtra do parku?“, spýtala sa popri tom, ako ma nohami poháňala sťa dostihového koňa. „To záleží len od toho, či nás mamina za tie zablatené veci zabije.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ameryka
2. 9.sept. 2015 21:40
ja tak hrozne rada čítam tvoje slová
Napíš svoj komentár