Kaitou sedel na lavičke pred školou. Tvár mal zaborenú v dlani a myslel na predchádzajúcu noc.
- Čo sa stalo, Kaitou?-
Zdvihol pohľad. Pred ním stál Kazuki. Krátke hnedé vlasy mu povieval vietor a v hnedých očiach mu zazrel obavy.
- Ja...neviem....asi som včera niekomu ublížil...a... ona...-
- Kaitou, nie si ty náhodou... zamilovaný?-
Kaitou naňho uprel vyľakaný pohľad.
- Zamilovaný? Čo to trepeš za nezmysli?-
Kazuki sa uškrnul. Poznal svojho najlepšieho kamaráta veľmi dobre. Kaitou bol preňho otvorenou knihou.
- Ako myslíš ja pomaly idem do triedy, ty tu ešte chvíľu zostaň a uvažuj.-
Znova zaboril tvár do dlaní a myslel na Yui.
‘ Žeby to bolo naozaj možné? Zamiloval som sa do teba? Si iná ako ostatné, si niečím výnimočná, ale ja nechápem čím. Keď ťa vidím moje srdce búši sto razy rýchlejšie než by malo. Naozaj som sa do teba...?‘
V myšlienkach ho prerušil školský zvonec. Vstal a rozutekal sa do triedy.
- Ja... prepáčte... že... meškám.-
Celý zadychčaný stál vo dverách triedy a ospravedlňoval sa učiteľovi.
- Dobre, Iwasaki- kun, ale nech sa to viac neopakuje...-
Po skončení hodiny, keď každý vyšiel na chodbu on naďalej sedel v triede. Tvár mal zas zaborenú do dlaní.
- Tak... nad čím uvažuješ?... Vzorce z chémie to asi nebudú.-
Kazuki si sadol naproti nemu a tváril ako keby nič ani len netušil.
- Kazuki ja som ... som idiot.-
Kazuki si napravil okuliare a uhladil vlasy.
- Nechápem na čo mi to hovoríš, ja to už dávno viem. A mimochodom tým že tu sedíš nič nevyriešiš.-
Kaitou sa nechápavo zatváril a žmurkal očami.
- ACH! Keby si bol žena tvoje IQ by dokonale sedelo na tvoju farbu vlasov.-
Kaitou len naďalej žmurkal očami.
- Ty to naozaj nechápeš? Choď za ňou a ospravedlň sa jej!-
Vstal tak náhle že stolička, na ktorej sedel spadla.
- Máš pravdu! Idem jej to povedať.-
Rozbehol sa smerom do triedy Yui. V triede už nikto nebol. Každý bol na školskom dvore. Vedel že musí nájsť odľahlé miesto. Yui nemala rada davy. Určite bola niekde sama.
‘ Za telocvičňou...‘
Spomenul si na malý , tmavý dvor za telocvičňou. Bolo to jediné miesto na škole kde mohla byť sama bez akéhokoľvek dozoru.
- Yui... konečne som ťa našiel.-
Opierala sa o stenu. A pozerala niekam do diaľky.
- Kaitou... ja... je mi to ľúto. Včera som ti spôsobila bolesť.-
Kaitou sa usmial.
- Nie, to ja sa ti ospravedlňuje za ten včerajšok.-
Po krátkej chvíľke sa nahlas rozosmial.
- Čo je vtipné.-
Yui nechápala jeho emócie. Nesmiala sa od svojich 4rokoch. Odkedy bola tým čím je teraz.
-Ale nič...-
Prišiel k nej a chytil ju za ruku. Pritiahol si ju k sebe a pevne ju objal. Jemne sa začervenala a srdce sa jej rozbúšilo. Nechápala čo sa s ňou deje, ale ten pocit bol príjemný.
- Yui, povieš mi svoje tajomstvo.-
Prikývla a znova sa oprela o stenu, no ruku mu naďalej držala.
- Ja nie som človek. Aspoň nie úplne.-
Kaitou na ňu pozrel trocha zmetene.
- Moja krv obsahuje tri druhy rias DNA. A to DNA ľudí, upírov a vlkolakov.-
Kaitou si poškrabal hlavu. Na chvíľu zmrzol, no potom si uvedomil čo práve povedala.
- Takže upíry a vlkolaci naozaj existujú? Ale počkať ako môže byť že tvoje DNA...
- Jednoducho...-
Prerušila ho v otázke.
-... moja mama je človek a môj otec bol vlkolak. Pred jedenástimi rokmi som s nim odišla na chatu do hor. Dokonalé prostredie pre vlkov. Učil ma tam ovládať moje schopnosti, ale hlavne sme sa veľa zabávali. Jedného dňa bolo cítiť čudný zápach. V noci sme sa otcom rozprávali a čítal mi rôzne príbehy. A odrazu sa otvorili dvere. Stál v nich. Bol naozaj krásny. Vysoký, s dlhým čiernym kabátom a tmavými čiernymi vlasmi, ktoré mu siahali asi po plecia . Fascinovali ma jeho oči, boli krvavo červené. Potom si pamätám len, ako môj otec ležal mŕtvy na zemi a dve ostré zuby sa mi zarývajú do krku a krv kvapkajúcu na zem. Potom sa moje oko zmenilo, zmenilo sa na rovnaké ako to je jeho. Odvtedy ho nosím previazané, to oko je moje prekliatie.-
Kaitou na ňu užasnuto hľadel. Už chápal prečo sa každého stranila a bola taká smutná. To čo Yui prežila bolo hotové peklo.
- Yui, si úžasná...-
Pozrela naňho. V očiach sa jej objavili drobné slzy.
- Ty si nemyslíš že som príšera?-
- Nie, ja si nič také nemyslím. Si proste neuveriteľne silná osoba, Yui...-
Konečne skončila posledná hodina. Uľavilo sa jej že konečne môže ísť domov a zatvoriť sa do svojej tmavej izby. Vyšla s triedy a niekto ju potiahol za ruku a pevne zozadu objal. Pozrela naňho. Kaitou mal zatvorené oči a ako vždy sa milo usmieval.
- Tak čo princezná, aká bola škola? Čo tak dať si so mnou zmrzlinu?-
Ako ju objímal zmocňoval sa jej príjemný pocit, ktorý si nedokázala vysvetliť.
- Tak, dobre.-
Povedala z nežným hláskom a pri tom sa jej tvár s farbila jemne do ružova.
- Viem o krásnom mieste. Pôjdeme tam.-
Oznámil a dal jej krátku priateľskú pusu na tvár, čo spôsobilo že jej ružová farba sa zmenila trocha viac do červena. Chytil ju za ruku a rozbehol sa.
- Tak a sme tu.-
Vošli do naozaj príjemnej a krásnej cukrárne. Objednali sa dva zmrzlinové poháre a sadli si ku stolu pri okne.
- Yui....-
Zdvihla pohľad od zmrzliny a pozrela mu do očí.
- Yui, cítiš sa so mnou dobre?-
Privrela oči a prikývla.
- Je mi dobre keď si pri mne, aj keď to je čudný pocit, vždy keď som s tebou tak sa mi srdce rozbúši a je mi horúco.-
Jej pohľad znova padol k zmrzline a nervózne sa pohrávala zo svojimi prstami.
- Ale na tom nie je nič zlé, však?-
Znova sa začervenala a na jej tvári sa objavil úsmev, to mu takmer vyrazilo dych. Ona sa skutočne usmiala, usmiala sa naňho.
- Yui, cítim to tiež, keď si pri mne ty.-
Nad klonil sa k nej ponad stôl. Jeho pery sa pomaly začali približovať k jej perám a tentoraz sa nevedela dočkať až sa spoja. Vtom s však dvere na kaviarni rozleteli a všetci stíchli. Vtedy to zacítila. Ten pach vo vzduchu, bol podobný ako v ten večer. Náhle odvrátila pohľad ku dverám, kde stál mladý vysoký muž s krátkymi tmavými blond vlasmi a krvavo červenými očami. Na hlave mal čierny cylinder a dlhý čierny kabát mu pofukoval slabý vánok.
- Yui, čo sa stalo?-
V Kaitouovom hlase zazneli obavy.
- Ten muž...-
Pohľad jej stále smeroval k mužovi vo dverách.
- Je upír.-
Mladý muž pomaly pristúpil k nim, a priamo pred Yui sa hlboko poklonil.
- Som rád, že som vás našiel Kagetora- sama...-
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
black_soul
7. 9.sept. 2008 18:22
fiha zaujimave citanie
Napíš svoj komentár