Neumlčali ho úradné zákazy, pažby pušiek, ani žaláre. Ich mreže ho skôr spájali ako oddeľovali od nespokojného ľudu. Mohutné hnutie za jeho oslobodenie, tisíce nových prihlášok do strany na jeho výzvu spoza väzenských múrov, priam familiárna k jeho podobizni rozširovanej po celom Slovensku boli dôkazom, že jeho meno sa stalo bojovým symbolom medzi roľníckym ľudom na maďarských nížinách, práve tak, ako aj na slovenskom Horehroní a na samom východnom cípe republiky. Taký bol Štefan Major, ktorého si dnes s úctou pripomíname pri výročí jeho úmrtia. Prežil život dôsledného revolucionára, ktorému nebola ľahká ľudská bieda a utrpenie, proti ktorej celý svoj plodný život bojoval.
Narodil sa vo Vrábľoch 13. novembra 1887 v maďarský hovoriacej dobre situovanej remeselníckej rodine, ktorá však po smrti jeho otca upadla do bezvýchodiskovej situácie. Tak Štefan Major spoznal život chudobného chlapca. Nadaný mladík Štefan Major musel opustiť gymnázium a znášať útrapy kníhkupeckého učňa. Pod dvoch rokoch sa mu za podpory cudzích ľudí podarilo pokračovať na meštianskej škole, ba aj absolvovať učiteľský kurz na učiteľskom ústave v Modre. Roku 1908 začal svoju pedagogickú činnosť v juhoslovenských dedinách, kde spoznal biedu a nehorázne sociálne postavenie svojich detských zverencov. To vyvolalo u mladého Štefana Majora snahu aspoň trošku im pomôcť v ťažkom životnom postavení. Spočiatku, keď ešte nebol oboznámený s učením Marxizmu-leninizmu pomáhal charitatívne – zo svojho skromného platu chudobným deťom kupoval stravu a mlieko na obed. Niektorým deťom, ktoré behali v zime bosé zadovážil obuv a lepšie oblečenie. Takéto boli začiatky Štefana Majora spoznávajúceho neradostný život chudobných ľudí južného Slovenska.
Štefan Major čoskoro pochopil, že solidarita s chudobou nepomôže, že on sám pomáha len jednotlivcom, nie však všetkým chudobným. Snaha a úsilie Majora spoznávať nové vedomosti a učiť sa viedla k tomu, že sa začal zaujímať o diela marxistických klasikov, vo vtedajšom Uhorsku pomerne neznámych. Spoznal, že zmenu možno dosiahnuť len revolučným pretvorením spoločnosti, revolučnou zmenou. Štúdium marxizmu viedlo Majora k tomu, že sa začal zaoberať politickou činnosťou, čo v klerikálnom Uhorsku, zvlášť v školstve bola veľmi náročná činnosť. Uhorská školská správa ho za jeho politickú činnosť začala prekladať z miesta na miesto, pretože v mieste svojej pôsobnosti pokračoval v poburujúcej činnosti a snažil sa o zlepšenie postavenia nielen chudoby, ale aj učiteľov. Prudký odpor vyvolalo aj Majorove prehlásenie o rovnosti národov, ktoré neraz deklaroval
Búrlivé roky na počiatku 20. rokov 20. storočia – Veľká októbrová socialistická revolúcia, koniec svetovej vojny, vzostup a pád Maďarskej sovietovej republiky , začiatok politickej činnosti marxistickej ľavice a neskôr aj KSČ, vzostup revolučného hnutia a decembrový generálny štrajk – prinášali vzruch aj na juhoslovenskú dedinu, radikalizovali ju a vháňali do konfliktu s novou štátnou mocou. Zemerobotníci pochopili, že prehlásenia nových vládnych predstaviteľov o lepšom postavení pracujúcich, parcelácii pôdy, sú len bohapustými frázami. Na slovenskej dedine sa začiatkom 20. rokov nič nezmenilo, veľkostatkári, maďarskí optanti, veľkošlachta – vlastnili rozsiahle pozemky rovnako ako za monarchie, postavenie pracujúcich bolo po svetovej vojne ešte horšie ako pred ňou. To viedlo k sociálnemu výbuchu počas decembrového štrajku, ktorý mocenský aparát vo Vrábľoch zlikvidoval puškami. A takéto zložité pomery Majora nenechali pokojným. Už predtým, roku 1920 vstúpil do Sociálnodemokratickej strany, podporoval jej ľavé krídlo, agitoval medzi bírešmi, písal do socialistickej i maloburžoáznej tlače. Písal rôzne state v maďarskom i slovenskom jazyku. Po krviprelievaní vo Vrábľoch počas generálneho štrajku zvolal Major do Žitavskej Novej Vsi zhromaždenie a vyzval ho na odpor voči štátnej moci vraždiacej robotníkov. Jeho výzva nebola náhlym vzplanutím, skôr revolučným romantizmom mladého človeka vyvierajúcim z presvedčenia, že stále ešte existujú podmienky na zmenu spoločenského systému v mladej Československej republike. Predpokladal, že práve rozhodujúci boj juhoslovenských poľnohospodárskych robotníkov môže strhnúť ostatné masy v Československu do všeobecného revolučného povstania.
Po vrábeľských udalostiach sa Major stal pre školské úrady nežiaducou osobou. Opustil učiteľské miesto a venoval sa len politickej činnosti. V rokoch 1921-1923 pracoval ako redaktor komunistického časopisu Hlas ľudu, stal sa členom mestskej rady v Bratislave, zastával funkciu tajomníka revolučnej odborovej organizácie železničiarov a ako obratný rečník v slovenskom a maďarskom jazyku pôsobil po celom západnom Slovensku. V polovici 20. rokov sa stal členom bratislavského krajského výboru KSČ, bol aj zvolený za poslanca a ocitol sa tak v prvej línii komunistického hnutia na Slovensku. Organizoval a viedol desiatky mzdových bojov zemerobotníkov, bol znamenitým propagátorom revolučným myšlienok na slovenskej dedine. Aj jeho parlamentná činnosť bola ukážkou vedomostí, prehľadu nad politickou situáciou. Spolu s poslancom Mikulíčkom na každej schôdzi bránili postavenie poľnohospodárskych robotníkov a poukazovali na bezcharakternosť agrárnej strany voči tým najchudobnejším na slovenskom vidieku.
V lete 1925, už ako krajský tajomník v Bratislave, sa po prvýkrát dostal do väzenia za „poburujúcu“ reč na jednej zo schôdzí odborovej rady železničiarov na Zakarpatskej Ukrajine. Proti jeho zatknutiu protestovali robotníci i roľníci na celom Slovensku a keď ho po 5. mesiacoch prepustili, pripravili mu pred väznicou manifestačné prijatie. Major ďalej organizoval štrajky, bojoval v parlamente proti národnostnému útlaku a vo vnútri strany proti oportunizmu, ktorý sa naplno prejavil pred V. zjazdom KSČ.
V rokoch 1929-1930 bol opätovne za poburovanie uväznený a zas vyšiel nepokorený. Po prepustení bol vymenovaný do funkcie celoslovenského tajomníka KSČ a za člena ÚV.
V máji 1931 československú verejnosť pobúrili krvavé udalosti v Košútoch. Do tejto juhoslovenskej obce bolo zvolané ľudové zhromaždenie, ktoré si malo vypočuť hlavného organizátora úspešného štrajku zemerobotníkov v Galantskom okrese Štefana Majora. Četníctvo však krátko pred začiatkom zhromaždenie rozpustili a hlavného organizátora zatkli a napadli pažbami. Potom ako ho ľudia začali brániť a protestovať, padli výstrely následkom ktorých na ulici zostali traja mŕtvi robotníci a niekoľko zranených. Buržoázna štátna moc z tohto incidentu samozrejme obviňovala komunistov a osobne Štefana Majora. Súdny proces sa konal v búrke protestov doma i za hranicami. Na Majorovu obranu vystúpili takí umeleckí velikáni akými boli Scotus Viator, Romain Rolland, Maxim Gorkij a iní. Napriek tomu bol odsúdený na 16 mesiacov v leopoldovskom väzení. Majorov vplyv sa nestratil ani po uväznení. Neutíchajúce demonštrácie za jeho oslobodenie, boj za základné občianske práva, proti zákonu na ochranu republiky rozšírili rady komunistov a aktivizovali ešte viac stranu.
Po návrate do politického života ho strana poverila vydávaním a redigovaním Ľudového denníka, ktorý patril medzi najpopulárnejšie na Slovensku.
Po mníchovskej zrade a krátkej ilegálnej činnosti, na pokyn ÚV prešiel do Sovietskeho zväzu, kde pôsobil v straníckych štruktúrach, do republiky sa vrátil až po jej oslobodení roku 1945 a ihneď sa zapojil do ďalšej činnosti. Pôsobil vo vydavateľstve Pravda, potom ako veľvyslanec v Maďarsku. Až do svojej smrti roku 1963 bol členom ÚV KSČ, ÚV KSS a poslancom Národného zhromaždenia Stelesňoval hodnoty revolucionára, ktoré čas neprekoná.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
podľa mňa by to viac ľudí zaujalo, keby tam sú podnadpisy, vynechané riadky v odstavcoch...
skôr poukázať na zaujímavý fakt, myšlienku....