Nadvihol som hlavu a pozrel na ňu ako ležala na bruchu vedľa mňa. Díval som sa na jej pokojný výraz (určite nesnívala o mne) a na jej ladné krivky útleho tela, až som si pri nej pripadal veľký a nemotorný. Nechcel som ju zobudiť, ale tiež som ani nechcel, aby prechladla. Opatrne som ju nadvihol a niesol do spálne.
Zobudila sa.
„Oliver, čo robíš?“ pomaly otvorila oči.
„Spali sme na zemi. Nechcem aby si ochorela kvôli mne,“ povedal som.
Chytila ma okolo krku. „No a teraz sa tvár ako gentleman,“ povedala ironicky.
Už som myslel, že sa znova ideme hádať a chcel som ju pustiť, hoci sme boli na schodoch, ale keď som na ňu pozrel, usmievala sa. Tak drzo a anjelsky zároveň, ako to vie len ona. A potom ma tak nevinne pobozkala na krk až mi po tele prebehla príjemná triaška. Položil som ju na posteľ, prikryl a ľahol si k nej.
Díval som sa na jej broskyňový strop, ktorý sa minepáčil a nechápal som, prečo si ženy vyberajú také farby. Snáď aby ich upokojili.
Nevedel som, či už znova spí alebo len tak leží ako ja a rozmýšľa, no vedel som, že je pri mne a že ma možno istým spôsobom ľúbi, tak ako ľúbila všetkých s ktorými kedysi spávala.
( V posledných dňoch som sa rozhodol, že začnem veriť tomu, že jediný s kým spáva teraz, som ja)
Napadlo ma, či sa nepôjdem napiť, alebo pôjdem na záchod, či sa pôjdem prechádzať po jej byte, aby som si zapamätal, čo najviac vecí, ktoré mi ju budú pripomínať, keď už nebudeme spolu. Ale viečka sa mi zatvárali.
Vyrušila ma však ona, keď ma objala. „To tu chceš len tak ležať?“
„Už spím,“ zabručal som.
„Ale mne sa spať nechce,“ povedala ako malé dieťa.
„Tak si zapni telku,“ zamrmlal som so zavretými očami.
„Pch... to nemyslíš vážne,“ urazila sa. „Ale naozaj mi nechceš robiť spoločnosť?“ líškala sa sladkým hlasom. Bozkávala ma na ústa, len tak, ako jemný vánok, úplne inak ako pred niekoľkými hodinami.
Jedným okom som sa na ňu pozrel: „Neviem, chcem?“ Spýtal som sa jej cez bozky.
Prestala, videl som iba časť jej tváre osvetlenú umelým svetlom z okna.
„Chceš,“ povedala úplne vážne a ďalej mi nežne bozkávala čelo, viečka, tvár a potom celé telo. Ja som len zavrel oči a nechal ju robiť, čo chce. Myslím, že v tej chvíli som sa cítil milovaný, keď sa ku mne správala tak starostlivo a každý jej pohyb bol tak zvláštne opatrný. Túžil som jej povedať, že ju milujem. Skutočne ľúbim ako ženu a ako bytosť, aj napriek všetkému, čo sa ešte stane. Ľutoval som, že som jej to dnes vykričal v hneve.
Predstavoval som si to úplne inak. Napríklad ako sme spolu v divadle a smejeme sa, ako sa prechádzame a dívame na západ slnka alebo tancujeme na pláži a ja jej pri tom vyznávam lásku. Ona mi povie, že to vie a že ma tiež ľúbi. Sľúbi, že prestane byť sebecká neurotička a namyslená striga a bude taká ako chcem ja. Práve takou aká bola práve teraz.
„Na čo myslíš?“ zašepkala mi, keď sa dostala k môjmu uchu.
„Že si potrebuješ premaľovať byt.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
10 komentov k blogu
1
angel...
28. 10.októbra 2007 20:34
dobré mne sa páčilo hlavne to "Že potrebuješ premaľovať byt"
8
kruta realita... ...je to smiesne smutne a krasne.. take realne
9
vobec mi to nepripadne byt smutne...a to ako na nu krical - ved jej vtedy vyznal lasku....
Napíš svoj komentár