Zn: Dedina

Je tomu už 20 rokov čo bývam v dedine. A mám pocit, že nechcem aby sa to zmenilo. Baví ma dedinský život. Napriek všetkým negatívám, ktoré prináša by som asi nemenila.

Vraví sa, že na dedine sa nič neutají, že hneď vie o všetkom celá dedina. Každý deň sa dozvedám niečo nové, lebo vlastne najhlavnejšou ,,zábavou" nás dedinčanov je starať sa do toho čo robia iný. Ľudská závisť je badateľnejšia len preto, že sme malé spoločenstvo a v mestách sa to stratí.

O tom som však nechcela. Milujem ten pocit keď idem dajme tomu len do obchodu a po ceste postretávam známych aj neznámych ľudí. Mám rada keď mi zdiaľky kýva ujo, s ktorým si vždy rada zavtipkujem, keď stretnem hocikoho a vie ako sa volám a spýta sa ma ako sa mi darí s úsmevom na tvári.

Veľmi dôležité je pre mňa aj to, že mi stačí prejsť pár metrov a som v prírode. V panelákoch sa cítim stiesnene a proste ten pocit, že nemusím počúvať ruch aut a života v meste mi robí dobre. Cítim sa voľne. Rozprestriem krídla a letím. Nemusím sa uhnúť prekážkam.

A to detstvo na dedine to je samostatná kapitola. Najkrajšie aké mohlo byť. Hoci mám 20, rada spomínam na zeleninovú polievku uvarenú na pieskovisku kde zemiakmi boli skalky a zeleninou kvety. Ak nájdem pieskovisko, uvarím si ju zas. Chcem aby aj moje deti vyrastali na pieskovisku a varili si takú polievku.

Veľmi ale nemám rada to, že ľudia z miest si myslia, že dedinský ľudia sú (s)prostý. Len jednoduchší možno. Som z dediny. A čo? Som na to hrdá.

Život v meste je vraj ľahší. Áno život na dedine je možno ťažší, lebo tu nemáme supermarkety s lacnými potravinami a podobné vymoženosti. Ale nechcem žiť v zhone veľkomiest, kde sa ľudia stále náhlia a nevedia za čím, kde sa na seba neusmievajú a nezdravia sa, kde sa nepristavia na kus reči, pretože nemajú čas.

Idem si po dedine a usmievam sa.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu