Deň v kancelárii bol zase nudný, presne tak, ako to býva zakaždým, keď prekročím nakrivo pribitý prah do tejto miestnosti. Zdá sa mi, že som duchom neprítomná. Trvá to už asi týždeň a ešte mi ostávajú dva dni do toho prekliateho vyšetrenia. Dúfam, že potom už budem mať pokoj. A keď nie, nech mi nasadia nejaké antidepresíva.
Lekári mi povedali, že mi ostáva ešte pár rokov. Možno desať – povedal – vraj to má pomalý priebeh. Desím sa tej chvíle, keď budem odpočítavať už len dni, noci, hodiny...
A potom to príde. Pocit prázdna. Tma. Nič. Teda... ešte nikdy som neumierala a neviem naozaj aké to je, ale dúfam, že takéto. Dúfam, že smrť je niečo náhle, čo človeka zrazu zo zadu pridusí a potom je koniec. Rýchly a bezbolestný.
On
Dnes som sa po dlhom čase znovu cítil dobre. Blížiaca sa šesťdesiatka na mojom živote predsa nič nemení. Ema, chýbaš mi... Ale dnes sa mi zdalo, že som ťa videl. Mala si síce úsmev na tvári, ale v tvojom vnútri sa niečo deje. Prečo si bola smutná?
Ona
Povedal desať rokov alebo desať mesiacov? Teraz som si fakt neistá, ale mám pocit, že som ostarela. Prešiel síce iba mesiac, ale zdá sa mi, že smrť sa blíži. Keď zaspávam, cítim, že nado mnou visí jej tieň. Pozerá sa na mňa a čaká na tú chvíľu. Keď nebudem v strehu. Potom príde a zoberie mi všetko... všetko, čo mám. Niekedy sa uprostred noci zobudím a musím zasvietiť svetlo. Bojím sa.
On
Keď som dnes lúštil krížovku, znova som na teba myslel. „Ema po domácky“ - musel som sa nad tým zasmiať, presne takto som ťa volal ja. Emka. Len vtedy, keď si neprišla na večeru, som ti povedal Ema. Prepáč, bál som sa o teba. Sviečky dohoreli a ja som sa cítil sám. Veľmi si mi chýbala. Ale teraz sa už necítim sám. Dnes si sa na mňa usmiala a neodolal som, musel som ťa pozvať aspoň na kávu. Škoda, že si odmietla.
Ona
Dnes mi doktor povedal, nech sa nebojím. Dodal mi tým aspoň trochu odvahy a pokoja, no a konečne mi predpísal tie antidepresíva. Tuším veľmi dobre vie, ako sa cítim, vyzerá tak. A možno len už mal veľa takých pacientiek ako som ja.
„Ďakujem, kávu si nedám.“
Túto noc som znovu nemohla zaspať. Mám síce brať tie antidepresíva, ale mám strach. Už sa cítim ako paranoidná: napustila som si do pohára vodu, zobrala tabletku do ruky a vložila do úst, no nedokázala som ju prehltnúť. Mala som pocit, že krk sa mi zmenšil a že sa zadusím, keď ju budem prehĺtať.
On
Mám o teba strach. Keď si dnes za mnou prišla, mala si slzy v očiach. Prečo sa bojíš? Ja ťa predsa stále milujem. A mám pre teba prekvapenie, uvidíš!
Ona
Po novom zaspávam pri zasvietenej lampe a niekedy si pustím hudbu, pomáha mi to. Celý deň presedím v kancelárii, kde moju pozornosť odpútava práca a večer si pustím jazz, swing alebo nejaké tango. Vtedy sa cítim fakt dobre a navyše táto hudba mi pripomína moju sestru.
On
Dnes som ju znova videl, zdá sa mi, že omladla. Svedčí jej to. Bola taká veselá a šťastná a stále hovorila o hudbe a tancovaní. Mám chuť si s ňou zase zatancovať, ako kedysi. Pamätám si, ako jej orieškovo-hnedé vlasy viali, keď sme prvýkrát tancovali tango. Zadíval som sa jej do očí a vedel som, že ona je tá pravá. A naozaj bola. Pamätám si tie jej sviže červené pery a to, ako vášnivo sa vedela bozkávať. Bola v tom naozaj dobrá, žiadna sa nevedela bozkávať tak, ako ona. Ema... Strašne mi chýba. Síce mám o týždeň tú slávnu šesťdesiatku, ale pri spomienkach na ňu mám znovu dvadsať.
„Zatancujete si?“
Ona
Koľko mi ešte ostáva? To nikto nevie! Mám sotva dvadsaťpäť a umieram?! To je absurdné! Čo keď sa pomýlili?
Začala som tancovať v tanečnom klube. Cítim sa znova tak sviežo, ako pred pár týždňami. Aj doktor mi povedal, že vyzerám oveľa lepšie. Dokonca ma dnes pozval na jeho narodeninovú oslavu. Nebola by som to povedala, ale oslavoval šesťdesiatku. Na svoj vek vyzerá teda veľmi dobre. Dnes som zistila, že tiež vie tancovať. Je to dobrý doktor, je taký... ľudský.
On
Dnes si bola nádherná, pozeral som sa do tvojich očí ako kedysi. A vieš na čo som si spomenul? Na naše prvé milovanie. Ten deň pred svadbou, keď sme to už nevydržali a naše telá sa spojili v tmavom tanečnom klube hodinu pred zatváraním. Bola si nádherná. Ema, milujem ťa, ty si zmysel môjho života.
Ona
Neviem, čo sa stalo, no do ďalšej kontroly už nevydržím. Začala som si obhrýzať nechty a v noci sa znova budím. Včera som sa rozišla s mojim potencionálnym partnerom. Našiel si inú. Je to trápne. Dva mesiace sme spolu tancovali v klube a každý večer ma chodil odprevádzať. Dnes sa už nestretneme.
On
Mal som pocit, že som ťa dnes videl v parku, Ema. Vyzerala si nejako utrápene. Stalo sa ti niečo? Už sme spolu dlho nehovorili.
Ona
No tak som dnes zašla za doktorom. Prinútili ma k tomu okolnosti. V noci sa mi zdalo, že niekto prišiel do môjho bytu a chytil ma pod krk. Nevidela som mu do tvráre, zazrela som len tieň na stene. keď bol pri mne, cítila som chlad a úzkosť. Bol to asi len sen, ale možno to bola smrť. Ráno som sa zobudila na to, že mám mokré pyžamo. Pomočila som sa.
On
Dnes sme sa konečne porozprávali. Ale aj tak mám pocit, že sa ti niečo stalo. Mala si v hlase taký nepríjemný tón a rozprávala si sa so mnou síce milo, ale podráždene.
Ona
Pribrala som. Desať kíl odvtedy, čo viem o svojom ortieli. Večerné dávky čokolády proti stresu pred spánkom sa odrazili na mojom vzhľade. Doktor mi povedal, že mi to svedčí.
On
Dnes som ju videl, naisto to bola ona. Vyzerala presne tak, ako si ju pamätám: mala plnšie červené líca a zvodné boky hompáľajúce sa v rytme jej krokov. Vravela mi niečo o tom, ako pribrala, ale veľmi som ju nepočúval. Nedokázal som sa sústrediť na jej slová, mala prsia krajšie, ako zvyčajne.
Ona
Odkedy neberiem tie antidepresíva, stávajú sa mi divné veci. Keď som si šla predvčerom kúpiť chlieb do potravín a vracala som sa domov, skoro som sa zasekla vo vlastnom výťahu. Zhaslo tam svetlo, dvere boli zavreté a nedali sa otvoriť, no výťah sa nepohol. Celé to trvalo len niekoľko sekúnd, ale ja som si myslela, že už si po mňa ide. Zatvorila som oči a počúvala jej kroky blížiace sa ku mne.
Odvtedy som nevyšla z domu. Do práce som zavolala, že som chorá, presnejšie povedané PN. Áno, som práce neschopná, veď možno už o dva mesiace umriem... Nie som si istá, či mám ešte stále dvadsaťpäť, ako to bolo pred pár mesiacmi.
On
Už som ju dlho nevidel. Chýba mi. Jej orieškovo-hnedé vlasy a vôňa jej dychu... Už ani neviem, kedy ma posledne chytila za ruku. Mám pocit, že som ju už nevidel dobrých dvadsať rokov! V hlave mám stále jej obraz a cítim jej prítomnosť. Pamätám si dokonca aj pieseň, ktorú si pohmkávala, keď v nedeľu varila. Už prešla večnosť od kedy som jedol jej špeciálnu gulášovú polievku, ktorej recept mi nikdy neprezradila. Doteraz ho neviem.
Ona
Som zúfalá... A tak som sa odvážila a povedala som mu, že nemôžem prísť na vyšetrenie. Je to fakt dobrý človek. Povedal mi, že môže prísť on za mnou a že sa porozprávame. Samozrejme, že som súhlasila.
On
Opäť a uvidíme, teším sa, že pôjdem za tebou domov. Mohli by sme sa znovu milovať. Už dlho som necítil tvoju pokožku na svojej a tvoj zrýchlený tep. Milujem ťa. Vždy si bola taká vášnivá a jemná zároveň. Túžim ťa už konečne vidieť, Ema...
Ona
Doktor bol dnes ku mne neobyčajne milý, dokonca mi doniesol aj kvet – vraj, aby som sa cítila lepšie. Má veľmi dobré srdce. Dlho sme sa rozprávali o mojich o mojich problémoch a opäť mi pomohol. Ale je na ňom vidno, že starne. Ešte stále si nepamätá moje meno, stále mi hovorí Ema.
On
Dnes si bola šťastná, videl som ti to v očiach. Pripomenulo mi to deň, keď som ti pomohol s úlohou z biológie. Vtedy si ešte ani nevedela, ako sa volám, ale ja som tvoje meno poznal dávno. Od prvej chvíle, keď som ťa videl na univerzite, bol som do teba zaľúbený. Nenormálne. A ešte stále som, Emka...
Ona
Som si celkom istá, že umieram. Ale nechcem! Som ešte mladá! Haló! Počuje ma niekto?! Dá sa zabiť smrť? Asi zošaliem!
Som tu doma zavretá už týždeň a neodvážim sa ani otvoriť dvere. Vždy, keď som sa o to pokúsila, počula som brechať toho hnusného susedovho psa. Nenávidím ho. Raz ma pohrýzol.
On
Ema, som strašne šťastný, že ťa mám. Nevedel by som si predstaviť lepšiu manželku, ako si ty. Vďaka tebe má môj život zmysel. Stačí, keď ťa vidím usmievať sa. Dnes som ti napísal báseň, dnes som ti aj napísal takú malú báseň, čo mi napadla. Bude sa ti páčiť.
Ona
odvážila som sa ísť do obchodu a kúpiť si nové zásoby jedla. No nemali tam moju obľúbenú čokoládu, tú, čo si dávam pred spaním. Bola som taká nahnevaná, že som nakričala na predavačku. Ale potom mi to prišlo ľúto, veď ona nemôže za to, že už je vypredaná.
Už tri noci som nespala. Nemám svoju čokoládu na spanie. Tá ma vždy dokázala ukľudniť a ja som napokon zatvorila oči. Teraz, keď ju nemám, som nervózna a nemôžem spať. Neviem, či medzi príznaky tej veci, čo ma zabíja, patrí aj náladovosť, ale dnes som sa rozplakala na záchode. Len tak z ničoho nič. A potom som tam od únavy aj zaspala. Neviem koľko som tam sedela a spala, ale zobudila som sa uprostred noci. Zdalo sa mi, že počujem jej kroky. Bol to hrozný sen! Najhoršia nočná mora! Prišla ku mne a pomaly ma začala svojím pohľadom dusiť. Lapajúc dych som sa tam, na záchode, zobudila. A rozhodla som sa definitívne: už nikdy nebude spať. Budem bdieť a čakať na ňu s otvorenými očami. Nedostane ma!
On
Keď som sa dnes ráno zobudil, prvé čo som uvidel, bola jej fotka. Bola spadnutá pod posteľou (a neviem, akým spôsobom som sa ocitol na zemi ja). Musela tam byť dlho – nezvyknem pod posteľou vysávať, lebo si myslím, že to nemá zmysel.
Ale šokovalo ma to. Na tejto fotke vyzerala oveľa staršia, ako si ju pamätám. Jej vlasy už neboli orieškovo-hnedé. Boli vyblednuté, skoro šedivé a tvár mala plnú vrások. Už by som aj bol zabudol, ako si naozaj vyzerala, Ema. Dvadsať rokov je veru dlhá doba, ale nikdy na teba nezabudnem. Nikdy, sľubujem. Vidím ťa všade a niekedy dokonca počujem tvoj hlas, keď idem po ulici.
Ale neverila by si, mal som pacientku a strašne sa na teba podobala. Niekedy sa mi stalo, že som jej omylom povedal Ema... Emka...
Ale je mi jej ľúto, bola taká mladá, celý život mala ešte pred sebou. A dokonca včera sa zistilo, že naozaj chorá ani nebola. No najprv tie príznaky sedeli... ale zdanie môže klamať. Našli ju vychudnutú na záchode. A ona uverila tomu, že je chorá...! Tak sa tej prekliatej smrti bála, až si ju nakoniec našla. Skončila hladná a vyčerpaná, lebo odmietala spať a jesť – aby pri tom neumrela.
---
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janacecilia
29. 4.apríla 2012 21:22
Toto je naozaj iba pokus
Napíš svoj komentár