Dievčatko!!!
Jej narodením sa stala neoddeliteľnou súčasťou dvoch najmilujúcejších osôb na celom šírom svete – rodičov.
Ich nekonečná láska a opatera až dodnes povzbudzuje k vyvolaniu úsmevov na jej tvári. Nežné pohladenia a slzami podliate oči pripomínajú krásne časy detstva, kedy bol svet taký malý a neškodný pre bezstarostnú hlávku, ktorá bola zaťažená iba tým, či má dosť hračiek, čo papá, či kedy potrebuje ísť na záchod. Sem tam slzy tiekli potokom kvôli pokazenej hračke, no vysušil ich rodičovský úsmev, pohladenie a to zvláštne veľmi čarovné a lásky plné objatie.
A potom prišiel slávny prvý krok...tak toto je pamiatka, ktorá bude neustále pripomínať niekoho, kto sa veľmi snažil naučiť ju chodiť a keď prišla na tento svet cítil ohrozenie a menšiu pozornosť ako sa mu pred ňou dostávala. Kto to môže byť?! Správna otázka pre nič netušiace dieťa...
Jasné, že tým ohroziteľom sa stal starší brat - „ochranca“. Vzal všetko do vlastných rúk a samozrejme pamiatka na prvý krok sa stala neoddeliteľnou súčasťou niekoho osobného „ja“ s poznačením na zdraví alebo pamiatkou???
Zatiaľ čo jemu rástol úsmev na tvári, pre niekoho bol príčinou hroších sĺz a dlhých nárekov.
Z malého a ustráchaného dievčatka sa pomaly stávalo veľmi zvedavé, vypytujúce sa a hlavne rýchlo ovplyvňované dievča. Veľa nejasností, zvedavostí a nezodpovedaných otázok sa rodí v malých hlávkach asi všetkých detí a samozrejme to neobišlo ani toto malé stvoreníčko.
Smerujem k udalosti, ktorá navždy ovplyvnila jej život s trvalými následkami. Veľmi rýchlo sa snažila dospieť a byť už konečne „dospelá“! Myslím, že po tomto túži skoro každé dieťa, no jej sny a dovtedajší život, ktorý bol taký ružový a plný veselých farieb naplnili aj iné farby. Ružovú zatienila čierna a usmiatu tváričku - trápenie, smútok a slzy
Roky plynuli, všetko sa rútilo tak neuveriteľne rýchlo vpred. Zmeny, ktoré sa diali, nevysvetliteľné pocity a nepochopiteľné myšlienky boli veľmi náročné a často krát nezvládateľné.
To „veľké tajomstvo“, ktoré vždy dovedie k slzám a ktoré nikto nikdy nebude vedieť ju prenasledovalo každý jeden deň. Bola veľmi malá a veľmi hlúpa a preto si toto bude niesť sama vždy so sebou v jej temných myšlienkach. Niekto jej veľmi ublížil a vrátiť sa to nedá a tak s tým bude žiť po celý svoj život v utajení. Veď kto by ju mohol pochopiť??? Svet je už na toľko zložitý, nepochopiteľný a ľudia sú nevšímaví a bezcitní ...
...slzy sa stali jej súčasťou a ona sa uzatvorila do seba, obklopovala ju tma, chmúrne myšlienky a smutný výraz. Navonok optimistické a milujúce dievčatko trpelo samotou a trpkým, krutým smútkom beznádeje.
Otázka znie : ako to celé a ťažké obdobie prežilo toto stvorenie, ktoré nemalo žiadnu pomoc okolia a nevyrovnalo sa s poznačenou skutočnosťou?!..... I don´t know!
Budúcnosť sa ale neodvratne blížila a všetko sa muselo zmeniť...znovu sa v tmavých farbách objavili aj tie svetlé a niečo bolo opäť v poriadku. Iné myšlienky, noví známi – priatelia i nepriatelia, iné starosti a problémy zrazu zmenili spád udalostí za posledné roky.
Neuveriteľná radosť a úsmev sa znovu ocitol na jej tvári...opäť raz bolo šťastie jej priateľom a povzbudením do lepšieho a nádejnejšieho sveta. Sveta kde sa všetci chceli podobať slávnym osobnostiam ako vyspelým tak i dospelým...
Otváral sa nová a lepšia kapitola plná života, vzrušujúcich spomienok, lások a hlavne nádejí...
Stredná škola - prvá trieda....ako asi pre každého je dosť ťažká – nájsť si správnych kamarátov, zaradiť sa do rýchlejšieho tempa, urobiť si správny dojem u učiteľov a najhlavnejšie dokázať svojím rodičom, že zvládaš časovú flexibilitu ako v škole tak i doma a že si si vybral správne. Vtedy sa začala stavať myslená „latka“ úspechov a kvalít , ktorú stavajú rodičia svojím deťom. Ona takú tiež dostala...s tým, že táto bola vždy tak vysoko, že ju ledva dočahovala a nieto ešte prevyšovala.
Každý rok ju zdvíhali vyššie a vyššie a aby bol perfektná, bola stále zahrabaná v knihách, v každom roku vyznamenaná a okolitý svet vnímala len veľmi okrajovo. Ľudí si pripúšťala k sebe veľmi ťažko a na nikom jej tak nezáležalo ako na správnom pohľade rodičov.
Prišla tretia trieda a všetko sa veľmi rýchlo zvrtlo nesprávnym smerom. Jej dovtedajšie prelietavé, bezvýznamné a takmer bezcitové lásky zrazu nahradilo niečo nové, čo nazvala skutočnou láskou. Slová ako „mám ťa rada alebo veľmi mi na tebe záleží“ sa zmenili na „ ľúbim a milujem“. Začali sa prejavovať hádky, zlé známky v škole, klamanie rodičov, neskoré príchody ...
Hmmm...takže prišla etapa zaľúbenosti a taktiež slepoty! Toho koho si myslela, že tak veľmi ľúbi a ktorý ju vždy podrží v každej situácií chcela opustiť, aby vyhovela požiadavkám svojich rodičov.
NESTALO SA TAK! Zostali spolu a stýkali sa tajne a ona stále klamala. Veľmi tým trpela, že nemôže hovoriť pravdu, čo bolo príčinou stálej mrzutosti ku každému a často krát k veľkému plaču. Mrzelo ju, že mama nevie pochopiť a podporiť jej rozhodnutia. Ich vzťah s ním sa začal vyberať zlým smerom.
Prežila krásne chvíle s vytúženou láskou jej života, no tiež aj dosť bolesti a sklamania. On bol veľmi šťastný a každý z ich okolia ich videl ako dokonalý, vždy a všade usmievajúci sa pár bez akýchkoľvek problémov či starostí, no ona vedela svoje ....za touto zásterkou – fraškou ronila slzy! Mnoho krát sa pohádali, rozišli, na dlhší čas odlúčili, no znovu sa nejakým spôsobom dokázali vrátiť späť. Vedela, že už ide o veľa keď sa nemôže odpútať a stále sa vracia k niekomu kto jej nerozumie alebo dokonca ani nevie kto vlastne v skutočnosti je! Bola to láska???
Štvrtý ročník bol veľmi ťažký a zvládať stres z maturít, rodičovské námietky, zlý zdravotný stav ktorý práve vtedy prežívala, tiež dosť biednych kamarátstiev, ktoré sa kto vie prečo tak náhle rozpadli alebo zhoršili a v neposlednom rade psychický nátlak žiarlivého priateľa – nooo dosť priveľa! Mám taký pocit, že asi viacerým by to riadne tlačilo na hlavu...tak a stala sa samozrejmá vec, ktorá by sa aj očakávala, aby sa aspoň niečo upokojilo.
Áno, šlo o rozchod, o rozchod, ktorý veľmi bolel a bol kvôli rodičom samozrejme, no neskôr časom si uvedomila koho to pri seba vlastne mala. Zostávala s ním aj napriek tomu, že sa rozišli – teda ako kamarátka, čo začínalo prerastať k niečomu neprekonateľne odpudzujúcemu, takže priateľstvo môžem povedať že určite neprežívali ...
Pol roka na radikálny rozchod znášala prosíkanie a vyhrážanie sa, že sa jej „drahý“ zabije!
Z toho všetkého sa vyhrotila neobyčajne obrovská hádka medzi matkou a dcérou, ktorá prisľúbila, že to ukončí a nespravila tak!!!....Hádka trvala 2 mesiace – teda už len jej dozvuky, čo znamená, absolútne ticho a obchádzanie medzi matkou a dcérou...
Na matkino varovanie sa jej priateľ správal presne tak ako to predpokladala – že ju nepodporí... Jasnéééé – nepodporil! Išiel si len za svojím!!! Vtedy pochopila, že to všetko už raz a navždy musí skončiť. A tak sa stalo! V priebehu tohto útlmu a tichosti medzi ňou a matkou stratila opäť veľa ľudí, ktorí sa javili ako jej kamaráti. Uvedomila si kto skutočne stojí pri nej a kto ju podporuje a nepodráža jej nohy.
Celé posledné prázdniny preplakala a trápila sa výčitkami ako ublížila najmilovanejšej osobe – mame!
Aaaa tým sa vraciam na začiatok, kedy sa opäť sklamanie a smútok vrátili.
Po istom čase a kľude sa do jej života prebojoval iný človek – plný vášne, nehy, smiechu... Ukázal jej ako veľmi ju má rád a neskôr ako sa do nej zaľúbil. Strávili spolu niekoľko tých krásnych spoločných dní, no ona si nebola ním istá, verila mu ale sebe nie a jej city boli slabšie ako jeho a preto to ukončila. Takto nejako, ako v posledných odstavcoch sa jej život v podstate vyvíja stále dokola.
Odvtedy si sľúbila, že na jej tvári bude žiariť vždy úsmev a že sa rozdá okoliu bez ohľadu na skutočnosti alebo čo práve prežíva vo svojom vnútri.
Poznám ju dobre a viem, že sa snaží prežiť každý deň s pocitom, že niekomu pomohla, vypočula ho alebo vyvolala úsmev na niekoho tvári a potom každý večer sladko a s dobrými pocitmi zaspáva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár