4:44

V mojom živote je len zopár kompletných rán, ktoré ešte nie sú ránami. Je to ráno, ktoré sme ja a Alexander presedeli vo viniciach nad jeho domom. Horúci júlový večer sa zmenil na sviežu noc, počas ktorej sme preliezli plot na kúpalisko a sedeli s nohami namočeným v detskom bazéniku. Svitanie nás našlo opretých o stĺpiky s fľašou vína v konverzácii o všetkom a o ničom. V tichu bolo počuť šumieť listy a všade boli popínavé viniče a bobule hrozna. Z račianskych vinohradov je perfektný výhľad na východ slnka. Pamätám si na ten pocit hrejivej celistvosti, ktorý ma celú obalil, keď mi Alexander sľúbil, že všetko na svete bude v poriadku. Rada na ten okamih spomínam, aj keď viem, že sa mýlil.

Je to to ráno, ktoré sme s Juls preplakali zabalené v dekách, ležiac v lese nad račianskymi vinicami. Svitanie nebolo vidieť, ale bolo ho počuť. Vtáky sa začali zobúdzať ešte za tmy a my dve, tak mladé naivné a hlúpe, sme odložili všetky masky, ktoré sme mali pre svet. Ona tú hrdú s úškrnom, ja tú hrdinskú s úsmevom. Vždy, keď hľadám ten bod, kedy sme sa stali ženami, je to jedna z chvíľ, ku ktorým sa vraciam. Bola to naša pravda, naše bolesti a naša minulosť. Všetky tie veci vytvorili okamih, ktorý zaplnil tú prázdnotu v mojom vnútri a spravil ma kompletnou. Na chvíľu.

Je to to ráno, kedy dom mojich rodičov bol ešte chalupou a so skupinou kamarátov sme tam strávili víkend. Celý večer sme hrali hádaj na čo myslím s nie úplne vhodnou otázkou: je to také isté aj vo Vietname? Krátko pred svitaním si posledný traja z nás, čo vydržali hore, postavili stoličky na kraj záhrady a dívali sa na východ slnka. Vtedy som ešte vedela aké to je niekam patriť. Nie len k niekomu, ale niekam, a to bol ten podstatný rozdiel, ktorý to ráno spravil kompletým. Nie som si istá, či som sa tak cítila ešte niekedy potom.

Je to to ráno, ktoré ma našlo na autobusovej zastávke s kolegom, ktorý už dlhšie nebol len kolega, ale odrazu bol kamarát. Svet už bol takmer dokonale svetlý, aj keď do času východu slnka chýbalo ešte 12 minút. Šumenie listov v parku a pokojnú prítomnosť ginko stromu, ktorý tak milujem, nahradila kakofónia lenivo ožívajúceho mesta. Na okamih som bola odvážna a načala vážnu tému, len aby ma to pocit začína­júcej paniky prinútil ihneď oľutoval. Bála som sa, že zostane ticho a preto tieto veci vždy hovorím na koncoch - koncoch večerov, koncoch rozhovorov, pri lúčeniach. Tie tichá potom nie sú nekonečné a nestihnú ma roztrhať na kúsky. Ubezpečil ma, že ak o tom potrebujem hovoriť, tak môžem, na čo som odvetila, že o tom nehovorím s nikým. A bola to pravda. Holý jednoduchý fakt, ktorý mal tak trochu pachuť slobody, aj keď vôbec netuším prečo.

Baji, je 4:44, kedy ak nie teraz. 

Nebol to tento okamih, čo spravil dnešné ráno kompletným. Bola to moja veta o pár desiatok minút neskôr. Hoci to bol tiež fakt, nebol jednoduchý ani priamočiary. Bolo to uvedomenie, sekundový záblesk pocitu, myšlienka na to ako veľmi som potrebovala takéto ráno znovu zažiť. Áno, bolo 4:44 a kedy, ak nie vtedy.

Vždy vravím, že ľudia sú iní o druhej ráno. Sú. Intimita, ktorú poskytuje tma, posúva pocity a rozhovory na úplne inú úroveň. Ľudia sú menej ostrí, majú mäkkšie kontúry a hranice sa rozmazávajú. Ja som o druhej ráno úplne iným človekom, stanem sa krehkou aj navonok a cítim sa ako niekto, kto patrí do sveta živých. Lenže ľudia sú iní aj na svitaní po prebdenej noci. Problémy sa stávajú surreálnymi. Moja myseľ je v tých okamihoch tichá a pradie ako mačka, veci sú jemnejšie a jasnejšie, organizovane plynú miesto toho, aby sa náhodne asociovali k sebe a zamotávali. Vtedy som najkrehkejšia. Je najjednoduchšie ma rozbiť a zároveň je vtedy najľahšie vyplniť tú prázdnotu vo mne.

Mávala som pravidlo,že sa vždy zo žúrky vrátim spať domov a toto bol jeden z hlavných dôvodov prečo. Chce to totiž obrovské množstvo dôvery, pretože rany, ktoré utŕžim počas týchto chvíľ sa zle hoja, a zostávajú po nich hlboké jazvy. Na koži aj na duši.

 Pseudoblog

2 0 0 2 1

Komentuj

2 komenty k blogu