Ako Joi varila Valentínsku večeru...

Viete, ako to je. Ľudia sú ovládaní kalendárom. Toto už ale rozoberať nebudem, som si istá, že všetci, čo ma poznajú sú už dokonale oboznámení s mojím hejtom na komerčné sviatky rôzneho druhu. Ale predsa len ako správny pokrytec, za ktorého ma ľudia aj tak považujú, som sa rozhodla, že spravím radosť drahej polovičke a uvarím niečo špeciálne. A som odhodlaná, hoci včera pri pive s človekom, ktorý ma pozná snáď lepšie ako ja sama, padali skeptické pohľady a škodoradostný smiech po vyslovení čarovného slovného spojenia sviečková wellington.
Viete, čo je sviečková wellington, a ak neviete, tak aj tak viete, len neviete, že je to sviečková wellington. Chápete. To je to strašne drahé hovädzie mäso v lístkovom ceste, ktoré keď vidíte na jedálnom lístku v nejakej reštaurácií, tak zo sumy vedľa toho sa o vás pokúšajú mdloby.

Nuž, dva dni behám po obchodoch a zháňam všetko potrebné na trojchodovú večeru pri sviečkach, pretože, priznávam úprimne a bez nátlaku, každý má rád trochu romantiky. Sviečkovú nemali, samozrejme, no aj tak si nie som istá, či by som ju kúpila. Pamätajte na tú cenovku. Tak som kúpila to, čo malo na etikete falošná sviečková a ešte aj kopu vecí, ktoré by som za normálnych okolností nenakombinovala ani keby čo bolo.

Recept Gordona Ramseyho, lebo to je teraz také módne variť podľa Gordona. Asi. Neviem, dočítala som sa to v komentároch na rôznych stránkach. Anyway, recept tvrdil, že potrebujete skill minimálne master cheff. Tak si tak hovorím, že to trochu preháňajú a ja som predsa dokonale schopná uvariť aj iné veci ako len pripálený čaj, ktorý mi bude na oči vyhadzovaný snáď do konca môjho života. Tak som si kúpila fľašu vína na varenie. Dve deci nalejete pod mäso alebo do omáčky a zvyšok vypijete počas rôznych fáz zúfalstva a výbuchu v kuchyni, z ktorého vám je nevoľno hneď ako si uvedomíte, že ho napokon budete musieť upratať.

Tak som si pre istotu upratala pred varením, vyhrabala mixér, schopnú panvicu a dala sa do toho. Prvá úvaha viedla k tomu, že som mäso rozrezala na dve polovice, pretože ak už nič, tak budem mať aspoň dva pokusy. Však, ako sa hovorí, nikto učený z neba nespadol a rozhodne sa to netýka ani mňa. Recept je po anglicky, ale to predsa nebude problém že, však všetky tie hodiny spíkovania sa niekde nakoniec uplatniť musia a ja nie som žiadne béčko. Čítam, čítam, preskakujem časti, ktorým nerozumiem, veď čo na tom môže byť také ťažké a nakoniec som si pustila video. Jasné. Easy.

Otváram víno. Bráni sa. Sviňa. Dám ho na chvíľu do chladničky a obedujem miňonky. Zisťujem, že víno je suché, reznem ho vineou, poslúži.
Volám mame ako sa používa ten jej nový zázračný mixér, ktorý keby bol ešte trochu inteligentnejší, tak by mohol za mňa úspešne programovať. Celé osadenstvo chalupy sa mi do telefónu smeje a žiada, aby som priebežne posielala fotky s postupom práce. Tak teda fotím horčicou napatlané mäso a konečne zapínam mixér. Ten to nejak nepochopil a šampiňóny s gaštanovým pyré sa nalepili na nože a tie to vzdali. Nasratá vydlabávam zmes lyžicou do inej misky a beriem na to klasický ponorný mixér. Dobre sa bavím na tom ako to nejde ľahko, ale aj tým, že keď máš blbý mixér nepomôže ti ani level master chef. Pokračujem podľa receptu, hnusnú tmavošedú kašu, ktorá vyzerá akoby ju už niekto predtým jedol suším na panvici, aby, podľa môjho laického prekladu receptu, nerozčľapkala cesto. Kým fajčím na balkóne kaša na panvici prihorí. Fasa. Nevadí. A to som ju počas toho bola dvakrát pomiešať a v recepte sa písalo, že to treba len občas. Napokon zisťujem, že škody nie sú až také veľké, kukám teda čo ďalej.

Počas balenia mäsa do tej kaše a šunky dopíjam pohár a všetko je odrazu zábavnejšie. Premýšľam, v ktorom kroku to Gordon zabalené do fólie, držal každou rukou za jeden koniec a krútil tým vo vzduchu. Neviem si spomenúť a tiež uvažujem, či sa mi to rozletí a budem to zbierať po celej kuchyni. Je to veľmi pravdepodobné. Znovu pozerám video, áno, bol to ten krok v ktorom to točil vo vzduchu. Fotím zabalené mäso a dám ho chladiť na balkón. V recepte píšu, že príprava 50 minút, už sa s tým babrem 2 hodiny a stále to nie je v rúre. Hovorím si, že ja predsa nie som ten master chef a nerobím si s tým ťažkú hlavu.

Robím kopu iných vecí, varím krevety, restujem fazuľky, vediem polemiku s alterego, či nám treba zemiaky ako prílohu, lejem víno do výpeku a hádžem tam hríby, nechce sa mi umývať mixér, aby som mohla šľahať mascarpone a šľahačku a tiež ešte nie som osprchovaná a vyzerám desivo strapato. Nestihnem si poležať svoje tri hodinky vo vani. To je dosť veľký prúser. A tiež to, že nemám kde zabaliť mäso do cesta, pretože v kuchyni sa zjavil ten vopred avizovaný bordel ako dve svine. Bordel operatívne presúvam a tým mu dovolím expandovať aj do iných častí kuchyne.
Keď vyberiem mäso z fólie, ktoré som namiesto 15 minút nechala tuhnúť hodinu, zisťujem, že jedno je vydarenejšie ako to druhé. Ja som vedela, že mať dva pokusy nebude vôbec na zahodenie. Balím do cesta, fotím a znova dávam na balkón.
Dorobím krevety a zhodnem sa s alterego, že nám žiadne zemiaky netreba, pretože ich treba šúpať a na to sa môžeme vykašľať.

Tiež uvažujem nad tým, že skill level master chef možno po uvarení tohto jedla dosiahnete a nie, že ho potrebujete. Zajtra dám vedieť ako to nakoniec dopadlo...

Ó áno, a recept, keby ste si to chceli niekto vyskúšať, plus video, keby nerozumiete ako ja .
» www.eattravellive.com/recipe/gordon-r...

 Záchod

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu