Ale odišla som,a zvyšok večera som vzlykala niekde zašitá sama.Neskôr som odišla,ale nikto si to nevšimol.Skoro všetci sa mi radšej vyhýbali,ako keby bol smútok nejaká smrteľná choroba.A možno aj je,niekedy.
Ráno som sa zobudila s pocitom príšernej bolesti.Nielen že ma bolela hlava tak,že som myslela že mi vybuchne,ale nanešťastie som si pamätala všetko,čo sa včera na večierku u Ricka stalo.Stále som mala pred očami jeho,ako leží v posteli a drží ju,aby som náhodou neudrela aj ju.Keď mi bolo lepšie,prihlásila som sa na Facebook.Takmer okamžite mi prišiel chat od Teda.
Nemala som záujem sa s ním rozprávať o tom,čo sa stalo.Snažila som sa ho dostať z hlavy,pretože zvláštnym,sebe vlastným spôsobom som bola na neho stále naviazaná.Musím byť silná,vravela som si,daj mu pocítiť že ho už viac nepotrebuješ,viac pre teba neexistuje.Najhoršie bude prežiť zajtrajší koncert v škole.Hádam ma príde niekto podporiť.On určite nie,v to nedúfam.
Mám pokračovať,alebo radšej nie?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár