Bolí to, však? Stačí len jediná myšlienka, jediné slovo a už niet východiska z bludného kruhu. Najhoršie na nich je to, že sú nevyslovené. Chýbajú. Práve preto tak bolia. Ostáva po nich len spúšť, samota, opustená hlboká bezodná diera. Pomôžu snáď nádeje? Na chvíľu..a potom je všetko preč..a priepasť sa stále zväčšuje. A ten jediný, ktorý to môže zastaviť, o tom ani len netuší. Možno to ani nechce vedieť. Je mu to jedno. A my sa stále dokola umárame myšlienkou na jediný pohľad, slovo, dotyk... Chýba stále viac, stále intenzívnejšie a...stále. Načo sa mučiť? Snáď pre jeden neistý okamih budúcnosti? Má to vôbec zmysel? Jeden okamih šťastia za 30 mučivých plných smútku a samoty? Nejde to inak. nedá sa.. chceš... túžiš... nechceš... túžiš... nemôžeš... túžiš... nevládzeš... nemáš to ako vzdať. Nepomôžeš si.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
agatha13  11. 2. 2010 21:31
brutálne pravdivé....som rada,ze som sa z toho uz dostala...
2 
fotka
adsy  11. 2. 2010 21:41
Lepšie je, keď sa človek ani vzdať nechce.
3 
fotka
godot  12. 2. 2010 18:14
mna to asi prešlo. samé? neviem.



teraz mi to chýba. a jej tiež. vadí jej, že mi nežiaria oči, keď ju zbadám? asi. asi sa jej páčilo, že som trpel.
Napíš svoj komentár