Neznášala som, keď ma otec poslal von. Vidieť polorozpadnuté budovy, zmrzačených ľudí, všetko to zlo okolo. V našom meste nezostali takmer žiadni židia a tí, čo zostali, sa museli skrývať.
"Hej krásavica!" zakričal na mňa akýsi chlap. Nevšímala som si ho. Zvyčajne to zaberalo na všetkých úchylov, ale tento bol neodbytný. Priblížil sa a ja som cítila jeho dych na krku. Bol cítiť alkoholom.
"Volal som na teba. Si hluchá alebo čo?" chytil ma za zadok a začal ma ťahať bokom z hlavnej ulice.
"Dajte mi pokoj!" zakričala som a začala som rozhadzovať rukami.
Začal sa smiať a ja som sa bála, že už mi urobí to, čo zamýšľal.
"Daj jej pokoj." ozval sa rozhodný hlas
"Ale čo." odvetil chlap.
"Vravím ti, pusti ju!" už to znelo výhražnejšie.
Počula som nabíjanie zbrane a chlapove zovretie povolilo a ja som ušla. Na konci uličky som sa obzrela aby som sa pozrela, kto ma vlastne zachránil. Vysoký chlapec s krátkymi čiernymi vlasmi.
***
"Júlia, kde si bola tak dlho?" opýtal sa otec, len čo som vošla do domu.
"Ani sa nepýtaj." odvetila som a vyšla som do svojej izby. Premýšľala som nad slovami, ktoré povedala moja teta, keď bola posledne u nás.
"Júlia, mala by si si premyslieť, či neprídeš bývať ku mne. Myslím si, že ambulancia, kde každý deň vidíš také zranenia, nie je vhodné miesto pre šestnásťročné dievča. A navyše na každom rohu vojaci. Premýšľaj o tom." to povedala.
Teta bývala vo veľkom dome na vidieku sama. Rozmýšľala som, že by som jej ponuku prijala, ale nemohla som nechať ocka samého v meste.
***
Okolo polnoci zavládol v našom dome rozruch. Zbehla som dole schodmi a videla som ako dvaja muži nesú dnu chlapca. Maximálne osemnásťročného. Vysokého a čiernovlasého.
"Čo sa stalo?" spýtal sa otec.
"Našli sme ho ležať na ulici. Zrejme sa s niekým pobil a ten niekto mal nôž." povedal jeden z chlapov.
"Má štyri bodné rany v oblasti trupu a silno krváca. Toto nevyzerá na bitku. Tu sa niekto pokúsil o vraždu." povedal môj otec a zavrel dvere do ambulancie.
***
Zaspala som na schodoch. Prebrala som sa, keď som si uvedomila, že ma niekto dvíha.
Otvorila som oči.
"Julka, prečo si nešla do postele?" povedal otec a odniesol ma do mojej izby.
Bola som príliš rozospatá na to, aby som mu odpovedala a takmer okamžite som vo svojej posteli zaspala. Zobudila som sa až ráno.
Zbehla som do ockovej ambulancie. Chcela som vidieť toho chlapca. Bol obviazaný obväzmi a sedel na posteli.
"Mal by si ležať." ozvala som sa od dvier.
"Nemôžem tu zostať." povedal ale neobzrel sa. Díval sa do zeme.
"Mal by si. V noci si vyzeral dosť zle."
"Volám sa Dávid." povedal a v hlase mal čosi ako trpkosť.
"No a?" nedoplo mi. Vážne mi to nedoplo.
"Som Žid. Ak tu ostanem, ak ma tu nájdu, pošlú ma do tábora. Nemôžem tu zostať. Musím zmiznúť."
"V žiadnom prípade. Je mi jedno kto si. Ja som doktor a nemôžem ťa pustiť, kým sa nevyliečiš. Sľubujem, že nikomu nepovieme, že si tu." povedal môj otec, ktorý stál za mnou.
"A tebe, Júlia, som už asi stokrát povedal, že nemáš chodiť do mojej ambulancie. Ak to urobíš ešte raz, pôjdeš k tete, či sa ti to páči, alebo nie."
Poslal ma preč, ale bolo mi to jedno. Musela som sa Dávidovi poďakovať. Bola som si na sto percent istá, že ma v tej uličke zachránil on.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
19. 3.marca 2011 21:52
vau skvele!!
Napíš svoj komentár