Nad ránom síce raz zamrnčal, no keď som ho pohladila po hlávke, zaspal. Vyzeral ako malilinký anjelik.
Už som sa predtým starala o malé deti. Ešte než začala vojna. Potom sa väčšina rodín odsťahovala, alebo ich premiestnili do táborov.
Bolo zvláštne sledovať masové presuny ľudí. Celé rodiny v zástupoch, strážené vojakmi.
Nechápem, prečo sme neodišli aj my. Viem, že som sa v tom dome narodila, že tam všetko pripomínalo mamu a že ockovi sa ten dom páčil, ale keď prišli všetci tí armádni príslušníci, takmer všetci, ktorých som poznala, odišli.
***
PO raňajkách som musela zbehnúť do obchodu. Nemali sme doma žiadne detské lieky a otec sa obával, že keby náhodou Sam dostal horúčku, normálne lieky by boli prisilné.
"Dobrý deň!" pozdravila som lekárnika. Bol to starý, šedivý pán, ktorý robil lekárnika odkedy sa pamätám. Býval v meste odjakživa, takže sa rozhodol, že on z mesta neodíde.
"Ahoj Julka! Čo potrebuješ?" opýtal sa. Podala som mu papierik, ktorý napísal otec.
"Otecko sa stará o nejaké choré dieťa?"
"Nie, jedna kamarátka potrebuje na pár dní odísť a poprosila ma, aby som jej postrážila syna. Tak pre istotu." povedala som dokonale nacvičenú reč.
"Nech sa páči." zaplatila som a s pozdravom sa pobrala domov.
***
Dávid stál nad detskou postieľkou v mojej izbe.
"Ahoj." povedal, keď si všimol, že stojím na prahu.
"Môj otec si myslí, že ležíš dolu v posteli. Nemal by si chodiť po schodoch." skonštatovala som a vybrala som Sama z postieľky.
Sadla som si na posteľ a Dávid si sadol vedľa mňa.
Pohladil svojho bračeka po hlávke.
"Bojím sa oňho." povedal z ničoho nič.
"Už som sa starala o deti." povedala som trochu urazene.
"nie, nie preto. Bojím sa, lebo ak nás nájdu, mňa odvedú do tábora ale jeho zabijú. Ale vlastne mu aj trochu závidím. On sa ešte nemusí báť. Ešte nevníma, čo sa deje." odmlčal sa.
"Choď dole." povedala som mu.
"Čo som urobil?"
"Nič. Ale ak ťa tu otec nájde, vydá ťa vojakom a mňa pošle k tete." vzala som Sama a po schodoch som zišla do kuchyne.
Otec vypisoval akési papiere.
"Čo urobíme ak sem vojaci prinesú nejakého zraneného a budú sa vypytovať na Dávida?" opýtala som sa.
"Povieme, že sa volá Bob a budeme dúfať, že nebudú skúmať jeho pôvod."
Faktom ostávalo, že ukrývať Žida sa rovnalo smrti a my sme ukrývali až dvoch. Aj keď jeden mal iba pol roka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár