Ani nie tak ako ty si pre mňa,
len aby som sa cítila trochu skutočná,
aby som si nepripadala neviditeľná.
Pretože presne tak sa cítim,
už od toho dňa...
Chcela by som urobiť niečo,
čo utkvelo by ľuďom v pamäti.
Aby nebola som tuctová,
jedna z milióna rýb v sieti.
Chcela by som i niečo dať,
ale neviem, čo by to mohlo niečo znamenať.
Pre teba.
Spomienky na teba sú všade.
Kráčam. A pohľad vôkol bolí.
Keď viem, že nemám nádej...
Chcela by som byť silná a vyrovnaná.
Snažím sa vykročiť s úsmevom,
do každého nového rána.
Snažím sa žiť a nemyslieť na bolesť,
čo sprevádza myšlienky na teba.
Na tvári úsmev, čo je len lesť,
no zmiatla som iných a raz, zmetiem aj seba.
Chcela by som zabudnúť.
Byť opäť šťastná.
Vlastniť svoje myšlienky.
A byť bezstarostná.
Zbaviť sa spomienok,
to nie.
Bolo by to ako opäť sa stratiť,
znovu začať hľadanie.
Okrem bolesti, prišla by som aj o všetky chvíle,
ktoré v sebe strážim.
Raz ich odovzdám nejakej rozprávkovej víle,
keď na ňu niekedy narazím,
aby pri svojej magickej sile,
našla im miesto, kde nebude bolesť,
čo by ich ukradnúť chcela,
čo zázračnú radosť
by na hnev premenila.
A tam, v mojich spomienkach,
v zázračnom svete,
tam budú navždy v bezpečí,
keďže v mojej vlastnej hlave im to nejak nesvedčí
a keď ma stará dobrá víla na kolenách presvedčí,
že nechať si ich musím...
Buď zhorím od plameňa,
alebo aj poslednú iskričku udusím.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár