» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
"Dobré ráno." usmial sa na mňa môj milovaný a ja som sa usmiala naňho.
"Dneska to začne." povedala som so strachom v hlase aj v očiach.
Devätnásť rokov a nástup na výšku. To je veľký krok v živote študenta. A poznačená mojou minulosťou...nemohla som vedieť, kto bude so mnou chodiť do ročníka, mohla som stretnúť kohokoľvek a môj ďalší štart by mohol byť debakel. Hoci, Lenn pri mne vždy stál. Bože, to bolo kriku, keď som ockovi povedala, že sa sťahujem a budem bývať s priateľom. Však skoro ošedivel ešte viac chudáčik. Nebývame ďaleko, ale predsa len, nemá nado mnou stály dohľad a bojí sa, aby som neužívala nejaké lieky bez jeho vedomia. Ale už som dospelá a také veci nerobím.
"No tak srdiečko, budem hneď vedľa teba. Keby niečo, môžeš sa na mňa spoľahnúť. Som tvojou oporou." hral sa mi s vlasmi a potom mi nežne bozkával šiju. Zbožňovala som jeho nežný prístup ku mne. Vždy som sa cítila ako princezná a nie ako liečený blázon.
"Mám strach." povedala som a opatrne som sa vymanila z jeho objatia. Bolo potrebné vstať a urobiť si raňajky, vybrať outfit a uspôsobiť sa na cestu do školy.
"Ten má každý, keď nevie, čo má čakať." usmial sa a takisto sa vyhrabal z prikrývok. Vyzeral neodolateľne ako vždy a tak som sa musela k nemu priblížiť, objať jeho svalnaté telo a dať mu bozk na krk. Vyššie som nedosiahla.
"Chcela si sa začať chystať nie?" usmial sa a jemnulinko ma od seba odtisol. Postavil sa ku skrini a otvoril ju, s úmyslom vybrať si košeľu. A však, vypadla naňho škatuľa, ktorá mala ostať na večné veky skrytá.
"TY si to celý čas schovával tu?!" vystrašene som sa dívala na papierovú krabicu, ktorej obsah som naozaj dôverne poznala.
"Do mojej skrine chodíš málo. Vždy mi podáš vyžehlené veci, nech si ich tam odložím. A nechcel som, aby si to mala stále na očiach." pokrčil plecami.
Nabehli mi zimomriavky, celá som sa roztriasla a spomienky na prebdené noci a ich udalosti sa mi vrátili ako bumerang. Nohy ma neudržali a klesla som na zem s pohľadom upretým na dlážku.
"Toto môže byť jedine zlé znamenie." pošepkala som, ale Lenn to počul.
"No tak Medison, nebuď smiešna! Mohlo sa to stať kedykoľvek." stále bol pokojný, ale jeho hlas nabral rázny tón.
"Ale stalo sa to dnes." vzdychla som.
Jasné, poviete si, načo sme si to nechali, keď to prináša len zlé spomienky? Takéto veci nie sú práve najlacnejšie a ja som úprimne netušila, čo sa stalo s mojou tajnou výbavou.
"Nemá zmysel to rozoberať." pristúpil ku mne a vytiahol ma na nohy. "Urobíš raňajky, v pokoji sa najeme, potom si oblečieš niečo pekné, aby si urobila dobrý dojem na spolužiakov a spoločne vyrazíme do školy áno?" hovoril ako môj zákonný zástupca a snažil sa ma upokojiť, keď ma viedol do kuchyne.
Ráno sa jednoznačne začalo menšou katastrofou a keď mi Lenny oznámil, že na večeru k nám prídu jeho rodičia, myslela som si, že skolabujem. Dôvod bol jednoduchý. Nemali ma radi.
***
"To som si mohla myslieť, že tá príhoda ráno mi naznačuje nepríjemnosti počas dňa." sykla som Lennovi sediacemu vedľa mňa na prednáške, keď oneskorene vošiel jeden náš spolužiak. Okamžite som ho spoznala.
Po tom, čo ma vyhlásili za blázna a psychiatrička oficiálne prehlásila, že nie som plne zodpovedná za svoje činy, všetci poškodený obžaloby stiahli. Len jeden sa chcel silou mocou naťahovať. Jeho meno jest Buster. A práve tento gigantický chlapec, ktorý hral americký futbal na poste obrancu, vošiel do prednáškovej miestnosti.
"Skry ma prosím ťa!" naliehavejšie som sa prisunula k mojej vzácnej polovičke a hlavu som vtiahla medzi plecia.
"Neboj, určite si ťa už nepamätá. Alebo ho aspoň prešiel hnev a jeho ego je snáď už vyliečené." upokojoval ma, ale to ešte nevedel, ako strašne sa mýli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adsy
1. 10.októbra 2012 17:59
No som zvedavý ako sa mýli
Napíš svoj komentár