» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
A týmto túto jubilejnú desiatu časť venujem @veronca17 pretože mi pripomína, že aj napriek veeeeľa veeeeľa povinnostiam si mám vždy nájsť čas napísať aspoň niečo raz za týždeň a @jojogirl za to že si moja podpora
Vybaviť pohreb bolo asi to najťažšie, čo som vo veku 20 rokov mohla dostať za úlohu. Chodiť hore dole a všetko platiť.....bez otcovej životnej poistky by som to asi nezvládla.
Lenny mi volal každý večer a občas som mohla hovoriť aj s Richom, ale aj napriek tomu som bola sama ako prst.
Ani neviem prečo, ale veľmi som si želala, aby už bolo po pohrebe. Asi som si myslela, že mi to nejako pomôže utíšiť ten smútok.
Napokon musela som niečo začať robiť, tak som si zapla počítač a pozrela som si maily. Mala som len jedinú správu a tam sa písalo, že mám nového fanúšika mojej stránky.
Bolo to prekvapivé, pretože po tom, čo sa zistilo, že som vlastne mentálne narušená, alebo ako nazvať môj stav, dosť ľudí mi napísalo, že ma ľutujú a aké to pre mňa muselo byť ťažké a podobné drísty a väčšinou tie správy končili tým, aby som vymazala stránku, aby mi nepripomínala minulosť. Smola. Nepodarilo sa.
Tak som si zapla svoju stránku a rovno som začala písať všetko čo ma napadlo.
Nedávno mi umrel otec. Ostala som odkázaná viac menej sama na seba a na pomoc môjho priateľa. Musím priznať, že peniaze z otcovej poistky pokryjú všetky náklady na pohreb a o tom naozaj viacej nebudem písať....
Stretla som niekoho, jednu osobu a tá mi podala vodítko na riešenie prípadu. Váham, či je dobré rýpať sa v minulosti, keď zase pokojne spávam, keď sa môžem pozrieť na chlapa a nevidieť v ňom len sviňu, čo môže niekomu zničiť život.
je ťažké niečo podniknúť, ale možno, možno by som mala. Nebolo by správne mlčať, keď sa na mňa všetci vykašľali. A ako som zistila, pravdepodobne to bol iba chorý experiment chorého muža.
Vymazala som všetko čo som napísala a pozrela som sa na fanúšika. Bolo tam iba meno, ktoré sa skladalo z náhodných písmen. A vek bol utajený.
Vypla som net a uložila som sa spať. Čakal ma víkend. A Lennov návrat.
***
Sobotu som zase trávila v kaviarni. Mala som pocit, že doma na mňa padajú steny, tak som sa rozhodla vybehnúť do tej istej kaviarne ako pred dvoma týždňami, v nádeji, ktorú by som si sama nepriznala, že stretnem Cassieho. Potrebovala som sa ho povypytovať na veľa vecí, keď som chcela rozbehnúť vlastné pátranie.
Pri každom otvorení dverí som odtrhla zrak od knihy a potom som každú vetu čítala desaťkrát, ale napokon som to vzdala. Kniha ma nebavila a vôbec som sa v deji nepohýnala, iba čo som sa viac znervóznila.
Nakoniec prišiel. Už som zvažovala odchod, keď sa ozvalo tiché "Ahoj" a prisadol si ku mne.
Na tvári mal tmavé slnečné okuliare, ktoré si nezložil aj napriek tomu, že v kaviarni bolo šero. Nevidela som jeho oči a trochu ma to znepokojovalo, veď naposledy mal taký pekný pohľad.
"Bol som tu minulý týždeň. Myslel som si, že prídeš, ale ten tvoj bol doma, takže si asi nemala dôvod tu byť." poznamenal to trochu smutne a vôbec nie prekvapene. Jednoducho akoby to vedel.
"Daj si dole okuliare." povedala som nekompromisne.
"Ver mi, že nechceš vidieť dôvod, prečo ich mám." odvetil a trochu posmutnel.
"No tak Cassie, veď musíš aj zle vidieť, keď je tu také šero." nečakane som sa nahla cez pol stola a stiahla som mu ich z očí.
Na ľavom oku mal monokel, oko opuchnuté, takmer privreté.
"To ti urobil Buster?" opýtala som sa pripravená jednu mu vraziť, keďže on a Cassidy si nemohli sily rovnať, ani keby neviem ako chceli.
"Nie, kdeže. Práve Buster mi veľa pomáha. Otčim....on je trochu výbušný a keď ho niečo nahnevá, neovláda sa. Ale toto bola moja vina. Nemal som mu papuľovať." sklonil hlavu a ja som položila okuliare na stôl.
"Cassie! Ale veď on ťa nemôže biť! Veď...."
"Nerieš to, prosím ťa." siahol po okuliaroch a znova si ich dal na oči.
"Dopila som kávu, ale keby si chcel, mám doma nejaké koláče a stiahnutý dobrý film. Potrebovala by som trochu rozptýlenia, nechcel by si ísť ku mne?" opýtala som sa a trochu napäto čakala na odpoveď. V hlave som len chvíľu zvažovala, či je to dobrý nápad, ale napokon túžba vyhrať nad samotou poslala pochybnosti do čerta.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
jojogirl
1. 1.januára 2013 20:35
ďakujem! za to že píšeš
Napíš svoj komentár