» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
Až doma som si uvedomila, že keď ten chlapec taký vystrašený vybehol k tomu obrovskému čiernemu autu a na stôl mi hodil zopár mincí, ktoré stačili na zaplatenie ďalších troch nápojov, mi veľmi pomohol a zároveň mi nepomohol takmer vôbec.
Bolo síce fajn, že som získala materiály, v ktorých sa o mne písalo, ale poväčšinou tam bolo napísané iba to, čo som už vedela, pretože som to sama zažila.
A ten chlapec mi ani neprezradil svoje meno. A ani meno jeho otčima, ale to by som asi žiadala priveľa.
Listovať v tom zošite bolo ako blúdiť temným lesom minulosti, a veľmi rýchlo som sa dokázala stratiť v tej spleti písmen, kvačiek, oblúkov, čiarok a bodiek.
Už keď sa mi zdalo, že ma pohltí veľký čierny vlk z atramentových písmen, ozvalo sa buchnutie dverí a to ma donútilo bleskovo zatvoriť svedectvo napísané rukou maniaka a rýchlo ho strčiť do prevej zásuvky na mojom nočnom stolíku.
"Ahoj." ozval sa Lenn, trochu prekvapený tým, že ma našiel sedieť oblečenú ešte vo vetrovke (ja krava som sa zabudla aspoň rozopnúť) na posteli a čítať si knihu, ktorá bola otočená dolu hlavou.
"Ahoj, myslela som, že už budeš doma, keď sa vrátim od doktorky..." zatiahla som a v duchu som rozmýšľala, ako vysvetlím svojej premilej psychologičke, že v stredu na sedenie neprídem, lebo....a tu som sa zasekla, lebo mi žiaden poriadny nápad nenapadol.
"Bol som s Richom v jednej agentúre, ktorá ponúka prácu. Robil by som niekde asi sto kilákov odtiaľto a chodil by som tam každý druhý týždeň, takže prednášky by som síce nestíhal všetky, ale polovicu áno a v skúškovom sa to už nejako upraví tak, aby bolo dobre. Zarobil by som dvakrát toľko ako teraz a nemusela by si už robiť v tej kaviarni, ale takisto by to znamenalo, že každý druhý týždeň v pondelok ráno odídem a vrátim sa až v nedeľu." sadol si ku mne na posteľ.
"A Richie pôjde tiež?" opýtala som sa celá vystresovaná, že tu azda ostanem napospas všetkým a všetkému celkom sama.
Neodpovedal. Iba nebadateľne prikývol hlavou.
Zvesila som plecia. Takto ma opustiť. Zase, fakt, že by sme mali viac peňazí a ja by som nemusela robiť v tej nechutnej uniforme....
"A kedy by si začal?" opýtala som sa, vidiac, že on sa už predsa len rozhodol a že ja to proste musím prijať.
"Od budúceho pondelka." povedal a ja som ostala ako obarená. Akoby mi zapichol kôl rovno do srdca.
"Mám týždeň na skúšku. Ak sa mi to nebude páčiť, vyplatia ma a môžem zase pracovať tu v meste." chlácholil ma, no ja som predsa len nečakala, že tento úder príde tak skoro.
"Čakala som, že nastúpiš až niekedy na budúci mesiac." povedala som a ako v mrákotách som sa postavila a vyzliekla si kabát. Zrazu mi všetko na mne neskutočne vadilo. Šaty ma tlačili, škrabali, ťažili.....musela som si ich dať dolu a nebola som spokojná, kým som nestála len tak, v podprsenke a gatiach a celá skormútená a zaskočená som sa postavila do dverí, aby ma ľudia nemohli vidieť cez okno.
"Idem si dať sprchu. Musím to spracovať." oznámila som a sama so svojimi myšlienkami, ktoré mi zurčali v hlave ako potok, ktorý naberá na sile vďaka rozpustenému ľadu.
Tento zvuk utíšil až prúd teplej vody stekajúcej po mojom chrbte.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár