» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
Opretá chrbtom o dvere som sa snažila nerozplakať sa. Cítila som sa tak nehorázne sama, že som mala chuť vybehnúť na ulicu, len aby som videla nejakých ľudí, pretože samota v byte, v ktorom sme mali byť dvaja, ma ubíjala. Lenže na ulici som, ako naschvál, stretávala samé zamilované dvojice a to mi pripomínalo, že Lenn bude preč ešte dlhé dva dni.
Odchádzal v pondelok skoro ráno, ešte bola tma a ja som mohla pokojne spať, ale keď sa snažil nebadateľne vykrútiť z môjho zovretia, len som si ho tuhšie pritiahla a tak ma musel zobudiť. A hoci som rozospatá žobronila, aby ešte chvíľočku ostal, odbil ma vetou, že týždeň prejde ako voda.
Jemu sa to povie. On bude pracovať na novom mieste, jemu týždeň zbehne. A mne zase zbehne ten, keď bude doma.
Zapla som počítač a unavene som si tam sadla. Písala som nezmyselné verše o samote mojej duše, ktoré som si potom poctivo ukladala do priečinka s názvom MOJE-NEČÍTAJ!, lebo vždy keď som i nejakú básničku opätovne prečítala, ihneď som ju vymazala. Ale môj milovaný mi to zakázal, vraj keď ich bude dosť, zostavíme knižku, vymyslíme grafiku a ponúkneme to vydavateľstvám. Akoby sa o moje básne mali pobiť alebo čo.
Zrazu mi bliklo svetielko na maili a tak som si ho otvorila.
Si ako svetlo, čo rozžiarilo mi deň,
Si ako deň, čo odohnal tieň.
Všetky mraky sa zdvihli na pár minút,
Keď mohol som sa aspoň mihnúť
V okolí tvojej krásy.
Ja rozmýšľam len,
Či nadíde deň,
Kedy vidieť ma budeš chcieť.
Zase.
Som ako básnik, čo všetky rýmy stratil,
Keď srdce svoje láskou som ošatil,
Už iba jedno chýba mi.
A ver mi, si to TY.
Čítala som verše znova a znova a predsa som vždy našla nové a nové krásy a táto báseň pohladila moje srdce. Odkaz bol jasný: Je rád, že ma stretol.
Otázkou ostávalo: KTO?
Okej, nebolo to také tajné, veď každý kto má aspoň jednu mozgovú bunku v hlave by si zrátal, že to bol práve TEN chlapec. Áno, ani ja som nebola natoľko hlúpa, aby som si neprečítala adresu odosielateľa a on zrejme ani nemienil ostať v utajení.
Zobrala som do ruky mobil a rozmýšľala som komu zavolať. Napokon som bola nútená položiť mobil na stôl, lebo jediný, komu som mohla volať bol Rich. A ten mi tak ďaleko bol úplne na nič.
***
Sedieť v kaviarni pri káve vôbec nie je také úžasné ako by sa mohlo zdať, ak ste sám ako prst.
Trávila som sobotu pred Lennovým príchodom v kaviarni na rohu pri našej bytovke, čítala som si knihu, ktorá ma vôbec nezaujímala, ale jedna pani v knižnici mi povedala, že to stojí za ten zvrat v tretej štvrtine knihy, takže som sa usilovne premáhala.
"Možno by si si tú knihu mala dať ďalej od očí, lebo sa ti pokazia. Alebo by si si mala dať tie tvoje okuliare do diaľky, keďže si si evidentne zabudla šošovky." chlapčenský hlas ma vytrhol z tak úmorného sústredenia, že som úplne zabudla, kde som skončila a tak som radšej zatvorila knihu a chystala som sa osopiť na vyrušováka, keď ma niečo zastavilo.
Veď tie čierne oči som už videla.
"Ahoj, dnes nevyzeráš tak vystrašene." povedala som so záujmom a kývla som na stoličku oproti mne. Chlapec sa posadil.
"Tak povedzme, že dneska mám vychádzku akoby povolenú. Respektíve je pravidelná a nebude trvať zopár minút. Nie som až taký ťuťko ako vyzerám. Vybavil som si pravidelné aliby. Tvrdím, že chodím na anglické konverzácie. To mi umožňuje navštevovať podniky a nemusím si nosiť ani nijaké učebnice. A navyše, uvoľní ma to z domu na dve hodiny, čo je neskutočný relax." usmial sa. Prvýkrát som ho videla sa usmiať a skutočne vyzeral ešte mladšie. Myslela som si, že sa to už nedá.
"Ako sa voláš a koľko máš vlastne rokov. Nie že ma to ešte zavrú za pedofíliu alebo čo." zaujato som si odpila z kávy a čakala som na jeho odpoveď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár