» www.birdz.sk/webka/kajs/blog...
"Bola si dosť šokovaná, keď okolo nás prešiel Buster s tým mládencom..." skonštatoval Lenny, keď už sme večer ležali v posteli.
"Ja len, vieš, nečakala som, že by sa Buster mohol aj s niekým kamarátiť. Veď si vezmi, vyzerá ako traktorista a k svojmu okoliu nebýva príliš milý. Alebo, žeby tak pôsobil iba na mňa?" pokrčila som plecami.
Fakt, že Cassidy trávil čas s takzvaným traktoristom, bol naozaj prekvapujúci, už iba z toho dôvodu, že Cass vyzeral mladšie, než by mal a zvyčajne bol dosť ustráchaný, zatiaľ čo Bus nemal zjavne žiadne fóbie. Možno až na jednu, na ktorú som pasovala sama seba (áno, ja viem, že to bolo celkom dosť namyslené, ale čo už).
"No vieš, ale to ako sa na teba ten chlapec pozrel. Určite ťa poznal aj napriek tomu, že sa ti nepozdravil." v hlase mal náznak žiarlivosti. Áno, posunkom som naznačila Cassiemu, nech ma ignoruje, pretože som nechcela odpovedať na milióny otázok, kto to je a prečo ho poznám a tak. Jasné, odpovede som si pokojne mohla povymýšľať, ale keď už som sa pred Lennom rozhodla tajiť, že hľadám muža, ktorý i zničil pubertu, nehccela som mu ešte aj klamať.
"Tak možno poznám moju stránku, alebo mu o nej Bus povedal. Nechcem sa o tom viac baviť. Zajtra máme dlhý deň a kopec prednášok. Mali by sme sa vyspať." povedala som, otočila som sa mu chrbtom a tvárila sa, že nutne potrebujem spať, hoci predtým sme sa rozprávali pokojne aj do rána a na prednášky sme chodili nevyspatí.
***
V sobotu na obed som Lennymu oznámila, že na večeru príde môj otec. Netváril sa síce veľmi nadšene, pretože chcel stráviť víkend so mnou osamote, ale napokon som ho prinútila tváriť sa aspoň trochu nadšene.
Keď sa ozval zvonec, išiel otvoriť a ja som ešte dokončovala večeru.
Vošiel dnu, ale bol sám.
"Kde je otec?" opýtala som sa prekvapene, keďže som si bola takmer istá, že je to on.
"Nepríde." Lenn sklonil hlavu a pozeral do zeme. Toto gesto mi napovedalo všetko.
"Prečo?" opýtala som sa, hoci v hrdle mi narastala hrča. Modlila som sa, aby neprišlo najhoršie, ale nepomohlo to.
"Bol tu policajt. Tvoj otec mal zrejme infarkt počas šoférovania. Na moste prerazil zvodidlá a spadol z mosta. Našli sa uňho doklady, ale aj tak budeš musieť ísť na políciu po jeho veci a tak."
Jeho slová mi akosi stále nedávali zmysel. Môj otec? A infarkt? Veď žil zdravo, ako áno, mal trochu vyšší cholesterol, ale bral na to lieky a dokonca aj športoval.
Cítila som sa, akoby ma celá zemeguľa zrazu chcela zadláviť, akoby som ja mala držať na pleciach nebo, ako bájny Atlas. Mala som pocit, že spím a že sa mi sníva nočná mora, ale aj keď som sa štipla do ruky, tento desivý sen sa nerozplynul.
Lenn roztiahol ruky a ja som sa skryla v jeho objatí, chcela som mať istotu, že je tu niekto pre mňa. Že aj napriek pocitu samoty a prázdnoty, ktorý sa usadil hlboko v mojom srdci a urobil tam obrovskú dieru, stále mám prečo žiť. Pre koho žiť.
"Odlož jedlo do chladničky, keď vychladne." povedala som a odišla som sa zvaliť na posteľ, kde som nechala voľný prechod slzám, ktoré mali zmyť bolesť, čo som cítila.
***
Za celú nedeľu som nepohla ani prstom. A keď v pondelok veľmi skoro ráno Lenny odchádzal, prosila som ho, aby ostal, no obaja sme vedeli, že nemôže. Potrebovala som ho. Potrebovala som ho naozaj veľmi mať pri sebe a zároveň sme potrebovali, aby mal prácu, takže odišiel. Ledva som sa dokopala ísť do školy, sedieť tam, počúvať drísty, ktoré pre mňa v tej chvíli nemali ani najmenší zmysel, lebo môj svet sa rúcal ako domček z karát.
Môžno to bola náhoda, možno to bol osud, ale keď som po poslednej pondelkovel prednáške opäť vychádzala zo školy, vrazila som do Cassidyho.
"Ahoj." povedal prekvapene a trochu vystrašene sa poobzeral.
"Ahoj." odvetila som a chcela som svoj smútok zakryť nie veľmi podareným úsmevom.
"Deje sa niečo?" opýtal sa a teraz mal na tvári pre zmenu ustaraný výraz.
"Vlastne takmer nič. Nebudem ťa zaťažovať mojimi problémami, veď sa sotva poznáme." povedala som a mávla som pri tom rukou.
"Ja som ti poslal básničku po prvom stretnutí a teraz je mi to trochu trápne. Ja nepíšem veľmi dobré básne." začervenal sa a opäť sa poobzeral.
"Asi niekoho čakáš, tak ťa nebudem zdržovať." povedala som a chcela som odísť. Na parkovisko práve prichádzalo veľké tmavé auto.
"Medison?" oslovil ma ešte, než sa rozbehol k tomu autu.
"Áno?"
"Mysli na to, že po búrke vždy raz vyjde slnko a že nikdy nie si tak sama, ako si myslíš." usmial sa a utekal ako o život.
Mne síce jeho slová nedávali celkom zmysel a nebola som si celkom istá ako to myslel, ale aj tak ma potešilo, že mi chcel zdvihnúť náladu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár