Sedím a rozjímam skoro dve cenné minúty, kým sa môj zadok zdraví s odratou vyhradenou stoličkou, ktorú aspoň milosrdne skrýva môj kabát. Pochmúrne myšlienky preruší uši a nervy a vnútornosti drásajúca zvučka z rozhlasu, ktorá hlási koniec prestávky. Asi šlo o zvyšovanie kultúrneho povedomia študentstva ... proste sa moje myšlienky zdesene vyparia v „súzvuku tónov“ a ja sa šuchtavo poberiem na suplovanie elektrotechnických meraní za pani Šalátovú, (ne)žijúcu a (ne)hynúcu legendu tejto školy ... ostatné štipľavosti s pôžitkom prehĺtam so slinami a mierim na vrátnicu pre kľúče. Po menšej eskapádke, keď prejdem výsluchom, pri ktorom agent Smith z Matrixu vyzerá ako mäkký sopľoš, dostávam do rúk kľúče k pokladu školy, aspoň tak sa pri ceremónii so zapisovaním a ďalším vypočúvaním „ja enem vím o všeckem a vy ste nový učiteľ ... jaaa o vás nevím mladý pán jakototo?“ ... no neviem ako je možné, doteraz som v pomykove, ako je možné, že vrátnička nedostala moju zložku, vzorku moču, DNA a sken mojej sietnice ... personálne sa zas fláka „čo vám povím“.

Nuž kľúče mám a plný očakávaní otváram dvere, určite ma ohromí vybavenosť tejto profanovanej školy zrkadliacej sa v lúčoch svojej slávy ... no ochromí ma šok a nie je to vôbec preto, že som uzrel zlatého jednorožca grcajúceho dúhu. Za plastovými oknami a „eňo ňuňo“ fasádou sa na mňa škeria tri stoly, ktoré by som sa hanbil aj vyhodiť a stolička, akú lekár mojej starkej už pred 50 rokmi s nostalgickým úsmevom vyradil z evidencie ... aspoň viem, kto ju vybral z koša. Vrhol som neveriacky pohľad na zvyšné dva stoly ktoré obkolesovali akési drobné barové stoličky. „To sú stoličky pre Druidov či ako sa tí trpaslíci volajú?“ Ak som si myslel, že tu môj des a sarkazmus dosiahli strop, spravil som chybu a obzrel som sa, môj zrak padol na bielu skrinku umiestnenú na stene s odlomenými dvierkami ktoré len tak tíško viseli v povetrí. „Rozvádzač Kvietok!“ odpovedalo mi moje v znechutení sa krútiace ja a hneď som pochopil, že do obnaženej elektroinštalácie asi hádžu študentov, ináč si to vysvetliť neviem.

Dobre, ešte stále som v učebni, neušiel som a cítim duševnú spriaznenosť s Radosťou, mojou obľúbenou postavou z rozprávky „V hlave“, ktorá vyčerpane mláti po pultíku a snaží sa ma presvedčiť, aký potenciál v tejto hrobke umierajúceho socializmu ešte drieme. Po otvorení registračky, skriniek a škatúľ mám pocit, že Radosť sa práve obesila na jeden z nefunkčných káblov, ktoré vyťahujem ... a možno ani to by nebolo možné, lebo sa rozpadajú hanbou, len čo sa na ne škaredo dívam. Dva nefungujúce rozbité meracie prístroje, ktoré ešte súdruhom v ZSSR robili česť, ale ja po zúfalom meraní vidím, že fungovať viac nebudú ani za všetku vodku sveta ... fakt sa obzerám, či na škole nie je vchod do Narnie a ja sa s údesom vtesnám do nejakej časovej slučky, nie vidím plastové okná, stále som v pochmúrnej realite.

Nemám zdroj, mimo batérie „Dátum exspirácie 03/2014“, ale toto je už len jemný tlak v spánkoch, kým si ponížene požičiavam zdroj z druhej triedy, aby som si po rade nadávok, modlitieb, kliatob a zvážení, že založím požiar nijako nepomôžem a pochopím, že merať sa dnes nebude. Otváram dvere študentom, ktorí pripomínajú Kukluxklan. „Chlapci, Halloween, či to musíte?“ Komentujem pobavene plášte. Po odpovedi, že zjavne si ich dole dať nesmú, zo mňa vykĺzne, či sa zašpinia od pavučín v skrinkách na pomôcky, alebo od kopy krámov, ktoré tu vznešene titulujú „vybavenie laboratória“? Prvý raz mi začína byť študentov ľúto a tohto pocitu sa nezbavím počas celého pôsobenia na tejto škole ... kým moja výplata padne na výrobu pomôcok, ale to je iný desivý príbeh. „Kvietok, iba supluješ, vykašli sa na to“ pomyslel som si vyčerpaný a veľmi zdravo nahnevaný. A ako oslobodiť študentov z plášťov a nutnosti siahať na staré rárohy? „Dnes si napíšeme písomku chlapci, lebo vybavenie nám ukradli v roku pána 1968 pri prechode spojeneckých vojsk“ ... aké zvláštne je vidieť študentov, ktorí sa z písomky tešia ...

Dnešný blog asi nie je optimistický ... je nahnevaný, sklamaný a plný trpkosti, keď zistíte, že škole na študentoch nezáleží ... no na záver len jeden sľub ... ja to tak nenechám, čert ber moju výplatu, ale študenti budú mať pomôcky ... akože sa Kapitán Kvietok volám! 

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
althinka  4. 4. 2017 21:15
nuž, dobrý článok (a miestami som sa pobavila , ale v globále mám chuť dať na blog - smutné. Ono sa to zle číta a žiaľ, takto to funguje, ale tak napísané, tuším je školstvo ešte vo väčšom srabe ako si my laici myslíme. Veľa sily do boja s blbosťou a debilizmom :/
2 
fotka
ye6xncvl  4. 4. 2017 21:30
#relatable aj u nas to tak je.. dokonca, v nasom jedinom chemickom labaku sme boli asi dva razy za cele tie tri roky, co tam uz sme .. blog pobavil, napisane to je na jednotku
3 
fotka
kapitan_kvietok  4. 4. 2017 22:45
@Althinka k tomu žiaľ nie je čo dodať.. každopádne ďakujem za prečítanie a uvidíme čo prinesie budúcnosť

@ye6xncvl nuž žiaľ ja si uvedomujem, že to nikde nie je dokonalé, ale záleží aj od toho ako sa daná škola správa a ako vystupuje. Keď sa správa nadradene a povrchne, a tvári sa ako najlepšia škola svojho druhu v širokom okolí, človek by čakal zrejme niečo iné.. Ďakujem každopádne za reakciu.
Napíš svoj komentár