Prvýkrát zvoní, alebo klišé o ťažkom začiatku a príjemnom konci

Ráno ako tých tisíce pred ním, len ja do zrkadla pozerám trochu neveriaco, nervózny, plný očakávaní. Kráčam ku škole, samozrejme hneď vo dverách pochopím „Kvietok, nik sa z teba nepoondel“, chýba doriešenie maličkosti a nepodstatnosti ako pracovná zmluva (robiť dva mesiace „naslepo“, kto z nás po takom adrenalíne netúži?) a o kabinete nehovoriac, aspoň miesto, kde si môžem položiť kabát. Opäť mi v mysli zacvrliká moje otravné ironické ja „Kvietok ty blázon idealistický“, ale v poriadku, stolička sa našla, aspoň na tašku napchanú do prasknutia a na dôvažok mi k tomu dve sojky pridali aj omáčku vzdychov, že toto je extrém, sú tam dve, nepomestíme sa ... opustil som smutnú stoličku, ktorá pred lamentovaním zdrhnúť nevie a až neskôr som pochopil, že sa do kabinetu niekedy ani nedostanem, takže moje nové kolegyne o priestor, kyslík a súkromie fakt neoberiem.

Kráčam pomaly dlhou chodbou do učebne, do mysle sa mi prediera len zvuk mojich krokov. Príde mi zvláštne, že študenti obvykle čakajú v triede, dokonca mi napadne, že je to ako vo väzení, ale iný kraj, iný mrav ... túto vetu si budem hovoriť ešte mnoho ráz. S rukou na kľučke prehltnem triašku, prvý raz sa postavím pred študentov v role učiteľa. Kurník šopa, toto nebude ako v mojej detskej izbe, kde som vyučoval plyšové zvieratká (podotýkam, mal som asi osem rokov, fakt nie som úchyl ani sociopat To sú spomienky

Kvári ma vedomie dôležitosti prvého dojmu, aj ja ako správny študent som si vždy utvoril názor o učiteľoch v priebehu piatich minút ... verili by ste koľko myšlienok, úvah a hovadín vám preletí mysľou pri stisnutí kľučky? Ja som v ten moment asi trhol rekord, ale ospravedlňuje ma šľachetná pohnútka, proste som to nechcel nijako pokaziť. Aby to bolo ešte dramatickejšie, moja nervozitou bičovaná myseľ mi ešte šplechla spomienku na báseň od Válka, „...položí nohu na xiolit ako do horiacej trávy...“ chvalabohu nebolo to až také strašné.

Prvotné obavy ma opustili pri ďalšom nádychu, zrazu to celé dávalo zmysel a viem, že som sa rozhodol správne, tu za katedru patrím, s tým hrejivým pocitom rozsvietim svetlá v učebni a kráčam ku stolu, kým sa študentstvo postupne utíši a dokonca sa vzorne na pozdrav postaví. Letmým pohybom ruky ich usadím a predstavím sa ... túto chvíľu som si predstavoval veľa ráz, ale veta „Som Ing. Kapitán Kvietok a budem zastupovať profesorku Šalátovú, ktorá bude do konca tohto kalendárneho roka vypísaná...“ zo mňa vypadla pomerne ľahko. Triedou prebehnú drobné šumy, úsmevy a poznámky „to nevadí, nech sa ani nevracia“. Ostatné reakcie ma prinútili sa usmiať, ale časť z nich publikovateľná nebude ... kolegiálne som ich prepočul . Koniec koncov, roky doučujem a zmienená učiteľka mi každý jeden z nich zabezpečila aspoň pätnásť kusov riadne naštvaných študentov, ktorých som ale naučil mať elektrotechniku rád ... prečo to nerobiť na plný úväzok. Upútal ma pohľad študenta v prvých laviciach, bol mi nesmierne povedomý, ale zatlačil som tieto dilemy a pustil sa do prednášania látky od úplných základov.

Pri pohľade na hodinky som zaúpel a zalomil všetkým, čím dokáže zalomiť súdny a zdravý človek v časovej tiesni, stihli sme len jeden príklad a kilometre poznámok, ktoré si na moje príjemné prekvapenie zapísala cela trieda. Do uší mi doľahla divná kakofónia, respektíve melódia (teraz poprosím o minútu ticha za klasické zvončeky, spolu s tabuľami si túto pietnu spomienku zaslúžia). Tak a je to ... pripadal som si ako pri klinickej smrti, keď sám seba vnímam ako divák mimo svojho tela, moje ja celkom prirodzene uzavrelo hodinu „Ďakujem Vám za pozornosť, ak nemáte ďalšie otázky, môžete ísť“.

Na záver tohto blogu o prvej hodine, ktorá nedopadla vôbec katastrofou, dokonca to vyzeralo, že Kvietok vie čo robiť, musí zaznieť len vyhlásenie študentov pri odchode z mojej hodiny. „Ďakujeme pekne, za hodinu ste nás naučili viac, ako pani Šalátová za celý mesiac, tešíme sa nabudúce“. Dostal som už veľa ráz zaplatené, ale táto spontánna reakcia doplnená kývnutím mi hriala dušu ešte dlho. Keď som sa pobral do kabinetu utešiť frflaním frustrovanú stoličku, pristihol som sa, že sa napriek ďalšiemu stretnutiu s klaustrofobickými kolegyňami, usmievam od ucha k uchu. 

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu